Za svojich 38 rokov som toho prežil veľa, ale stratu syna považujem za najväčšiu tragédiu v mojom živote. Už po ich narodení mi v nemocnici pôrodná asistentka s radosťou oznámila, že sa mi narodia dvojčatá, a ja som okamžite stratila vedomie, a keď som sa prebrala, povedali mi, že jeden z mojich synov sa narodil slabý.
Nebola šanca, že sa dožije ďalšieho dňa… Vtedy sa môj svet zastavil, hlavou mi na pár sekúnd prebehli tie najhoršie a najtemnejšie myšlienky, ale rozhodla som sa, že svoj život zasvätím druhému synovi, kým ma bude čakať v raji.
Tak som aj urobila, syna som pomenovala Erik, toto meno som vždy milovala a vždy som sa snažila, aby mal skvelý život a aby bol pre neho príjemný a zaujímavý.
Počas všetkých tých rokov strávených s manželom a Erikom mi syn prestal tak veľmi chýbať a našla som svoje šťastie a útechu takpovediac v Erikovi.
A potom jedného dňa, keď som odprevadila Erika k vchodovým dverám, kým išiel do školy, sotva som zavrela dvere bytu, objavila sa na prahu môjho domu stará žena: “Takto už nemôžem žiť. Váš syn žije, ale neviem, kde je. Vtedy som bol nútený klamať, ale táto lož ma trápila dlhé roky.
V starej žene na pokraji zrútenia som spoznala pôrodnú asistentku, ktorá mi oznámila tú hroznú správu. Pozvala som ju k sebe domov a tam mi povedala celú pravdu. Ukázalo sa, že v tom čase istý podnikateľ z Talianska kúpil celú pôrodnicu, aby sa mu v ten deň narodil jeden z chlapcov, a môj syn mal tú smolu, že bol jedným z nich.
Tá žena povedala, že peniaze, ktoré jej vtedy ponúkli, potrebovala, pretože jej matka bola vážne chorá a operácia stála veľa peňazí. Keď som sa dozvedela pravdu, nevedela som, čo mám robiť, ale na radu psychologičky som syna nehľadala. Teraz je dospelý, žije kdesi v Taliansku, žije život cudzinca, hoci máme gény a biologické spojenie.
