Narodil som sa a vyrastal na vidieku. Neskôr som odišiel študovať do mesta a nastúpil na univerzitu. Keď som skončil štúdium, vôbec som sa nechcel vrátiť na dedinu, pretože som si už zvykol na mestský život.
Myslel som si, že na dedine nemá mladý človek čo robiť, že tam nie sú vôbec žiadne perspektívy. Prakticky žiadna práca a veľmi malý plat. Ale v meste bolo oveľa viac práce, zaujímavejšej a dalo sa tam nájsť dobré zamestnanie a slušný plat. Samozrejme, že som chcel žiť v meste.
Svojho manžela Mychajla som spoznala, keď som už po vysokej škole pracovala vo svojom zamestnaní. Bol miestny, pretože sa narodil v tomto meste. Mychajlo žil vo vlastnom byte, ktorý mu kúpili jeho matka a otec. Mala som šťastie, že mám manžela, a tiež bolo dobré, že Mychajlo mal vlastný byt. Mychajlo bol pracovitý a jednoduchý. Rád a často navštevoval mojich rodičov na dedine.
Vždy sa snažil svokre a svokrovi so všetkým pomôcť. inzeráty Manželova rodina sú tiež ľudia z mesta a nikdy nemali letný dom. Preto bolo pre Mychajla veľmi zaujímavé žiť na dedine s mojimi rodičmi. Tak sa stalo, že mama už dávno zomrela a otec zostal sám. Niekoľko rokov však bolo pre otca ťažké robiť čokoľvek sám, potreboval viac pomoci.
Trápila som sa, chcela som otca vziať do mesta, ale on nechcel odísť z domu, chcel žiť na dedine. Nechcel opustiť svoj domov a ísť do mesta. Nevedel som, čo mám robiť, nevedel som, čo si mám myslieť, a s otcom som sa nerozprával. Nemohol som ani všetko nechať za sebou a ísť sa o neho starať do dediny, pretože som mal vlastnú rodinu v meste a prácu. Na pomoc mi prišla moja suseda Maria. Žila tu už dlho a nemala vlastné deti. Žije v starom dome svojich rodičov. Ponúkla mi svoju pomoc, pretože jej otec bol k nej vždy vo všetkom milý a stále jej pomáhal.
Nechcel som dať veľa práce cudzej osobe a požiadať ju, aby sa starala o môjho starého otca. Ale Maria mi vysvetlila, že pre ňu nebude ťažké priniesť mu misku polievky alebo kaše a ja mu budem nosiť potraviny. Súhlasil som, lebo som nemal na výber. Michail a ja sme vždy prišli, keď sme mohli. Pomáhali sme všetkým. Nosili jedlo, pretože som doma otcovi veľa varila, a dávali mi čo najviac peňazí. Mychajlo robil všetky ťažké práce okolo domu, bol veľmi pracovitý.
Nikdy sme otcovi ani Márii nič neodmietli, a keďže žila sama, pomáhali sme jej, kedykoľvek sme mohli, a za ten čas sme sa s ňou veľmi zblížili. Chápala som, aké ťažké je starať sa o staršieho človeka, ale Maria mi nič nepovedala.
Keď teda otec zomrel, darovala som jeho dom Marii. Bola to veľmi stará chatrč s deravým stropom a naklonenou stenou. A Mária je ešte mladá žena, nech ju používa. Michail ma v tomto rozhodnutí plne podporil. Vynaložila veľa síl, keď sa takmer 4 roky starala o môjho starého otca.
Hoci bol pre ňu úplne cudzí. Keď sa o mojom rozhodnutí dozvedela rodina, všetci jednohlasne začali kritizovať moje rozhodnutie a tvrdili, že nie je správne dať dom v našich časoch cudziemu človeku. Najviac ma však rozčuľovali svokrovci, ktorí mi teraz neustále vyčítajú, že bývam v manželovom byte a svoj dom dávam cudzím ľuďom. Ja však úprimne verím, že som urobila správne.