Keď som mal 16 rokov, rodičia mi kúpili byt. Sľúbili mi, že mi ho dajú, keď sa vydám. Sme manželia už osem mesiacov, ale moji rodičia sa s prepisom bytu neponáhľajú.
Čakali sme osem mesiacov, ale Dimovi došla trpezlivosť a žiadal, aby som sa s rodičmi porozprávala.
Na druhý deň som za nimi zašla a pripomenula im ich sľub, na čo mi len s neochotným úsmevom odpovedali, že nemám očakávať, že byt bude v dohľadnom čase prepísaný na moje meno.
Rodičia povedali, že všetci sa budeme cítiť bezpečnejšie, ak bude byt prepísaný na môjho otca, pretože po ňom byt aj tak dostanem ja: som jediný dedič a Dmitrij si nie je istý, aký človek sa z neho vykľuje, takže mu netreba stopercentne dôverovať. Manžel na mňa vyvíja nátlak.
Hovorí, že musíme znovu vystaviť všetky doklady a žiť v pokoji v tom byte, alebo si našetriť na zálohu a kúpiť si nový byt sami.
Môj manžel je proti tomu, aby žil v dome, kde je “nikto”, ako rád hovorí. A ja nechápem, prečo musím na všetkom šetriť a sporiť na nový byt, keď už jeden mám! Už teraz som rozpoltená medzi rodičmi a manželom.
Chápem obe strany konfliktu, ale zdá sa, že nikto nechce pochopiť mňa. Neviem, kam táto bytová otázka povedie, ak sa včas nezastavíme a strany nedosiahnu kompromis.
