Sama som vyrastala v detskom domove a nikomu by som to nepriala. Chodil som do školy, kde bola väčšina detí z obyčajných rodín, takže ma často podpichovali. Moje detstvo a dospievanie boli ťažké. Keď som vyrástol, nastúpil som na pedagogický inštitút a zamestnal som sa v detskom domove.
Chcela som dať deťom, ktoré vyrastajú v rovnakej situácii ako ja, čo najviac tepla a lásky. Ako nikto iný som rozumel ich duševným útrapám a obavám, takže som k nim mohol ľahko nájsť prístup. V piatom roku môjho pôsobenia v sirotinci sme dostali dvoch bratov. Pri prvom stretnutí ma veľmi zaujali. Erik bol o tri roky starší ako Mark.
Deti vyzerali veľmi útulne, a tak som sa neskôr opýtala riaditeľa sirotinca: -“Ako sa k nám dostali?” “Deti boli v tábore a ich rodičia odišli na dovolenku, ich motorový čln sa stratil na mori. Momentálne po nich pátrame, považujeme ich za nezvestných. Deti sem boli privezené z tábora. Nemajú iných príbuzných, ktorí by sa ich mohli ujať. Chlapcov mi bolo veľmi ľúto.
V tejto situácii rýchlo vyrástli, ale mladší brat mal stále väčšie starosti. Učitelia na nočnej zmene hovorili, že plakal zo spánku a volal mamu a otca. Obaja chlapci boli v mojej skupine, takže som s nimi trávil veľa času a veľmi som si ich obľúbil. O tri roky neskôr som zašla za riaditeľkou a povedala jej, že si ich chcem adoptovať. “Arina, deti nedostaneš,” pokrčila žena plecami.
– Prečo?” – Si slobodný, bývaš v malom byte, máš nízky plat. -Ale ja ich milujem! Jekaterina Nikolajevna pokrútila hlavou. – “Viete, akú máme teraz byrokraciu! Dnes sa nikto nestará o pocity. Vyšla som z kancelárie so slzami v očiach a vytočila Leonidovo číslo.
Bol to môj sused na schodisku a priateľ. – “Len, musíme sa vziať! Nastala dlhá odmlka. – “Arina, čo sa deje? Si v poriadku? – Musíme sa hneď vziať! – Arina, si v práci? Nikam nechoď, čoskoro tam budem. Prišiel a ja som mu všetko vysvetlila. Zázrak! Povedal áno. A potom sa ukázalo, že je do mňa už dlho zamilovaný a chystá sa ma požiadať o ruku! Tak sme sa stali skutočnou rodinou.
