Najprv sme s manželom nechceli žiť s rodičmi jedného z nás. S rodičmi som nemala vždy dobrý vzťah, ale v posledných piatich rokoch sa to len zlepšilo, takže návštevy u nich obmedzujeme len na dovolenky. Môj manžel má dobrý vzťah so svojou matkou a ja mám dobrý vzťah so svokrou, ale ani s ňou sme nechceli žiť. Chceli sme žiť oddelene, kým to pôjde. Počas sviatkov chodili aj na návštevu k svokre, ale manžel chodil k svojej matke aj samostatne.
Nedávno však manžel začal mať problémy v práci. Dal výpoveď a našiel si novú prácu, ale plat je oveľa nižší. Onedlho mi manžel povedal: “Ak budeme naďalej prenajímať byt, nikdy nebudeme mať vlastný. Pokúsim sa nájsť dobre platenú prácu, ale ak sa to nepodarí, budeme musieť minúť naše úspory, preto je vhodné presťahovať sa k mojej matke. Môj plat sa dá dohodnúť: dostávam toľko, koľko pracujem. V poslednom čase však nezarábam takmer nič.
Takže som vedel, že nemáme inú možnosť. Neviem, či sa svokra tešila, že sa sťahujeme, alebo nie, pretože manžel sa s ňou chodil rozprávať sám, ale spočiatku sa nesťažovala. Záviselo to aj od nás, pretože sme sa s manželom snažili byť veľmi dobrí nájomníci. Nenechávali sme špinavý riad na kuchynskom stole, upratovali sme po sebe, nerobili sme neporiadok pod nohami a kupovali sme potraviny.
Preto som bola veľmi prekvapená, keď mi svokra povedala, že sme jej ujedli, že nás nebude kŕmiť, a tak žiadala, aby sme sa podelili o police v chladničke. Napriek tomu, že sme to boli my, kto najčastejšie nakupoval potraviny, so svokrou sme sa nehádali. Rozdelili sme si regály a začali sme jesť oddelene. Čoskoro som si začala všímať, že nám s manželom chýba jedlo.
Niekedy nám podozrivo rýchlo dochádzali salámy a syry, inokedy mizli jogurty alebo zelenina. Bolo zrejmé, že jedlo berie svokra, ale ja som na to neupozorňovala. No, žena si ho berie, čo je na tom zlé? Ale prečo ste z toho museli robiť cirkus?
Jedného dňa sme sa s manželom vrátili z dovolenky, kde sme mali zostať do druhého dňa, a našli sme svokru, ako nám robí sendvič s jedlom. Zvolila stratégiu obete, začala sa sťažovať, že má malý dôchodok a nemá dosť na to, aby si kúpila jedlo, a my jeme a nedelíme sa s ňou.
Sme nevďační, lebo nás pustila do svojho domu, a my jej to robíme… Manžel jej pripomenul, že to bol jej nápad podeliť sa o police v chladničke. Ale ona ho nepočúvala, kričala, plakala a odišla do svojej izby. Dva dni s nami nekomunikovala a vyzývavo jedla prázdne cestoviny. Môj manžel sa ponúkol, že sa s ňou opäť naje, ale ona povedala, že od nás nepotrebuje žiadne almužny.
