Minulý víkend zomrel môj bývalý manžel. Žili sme spolu sedem rokov a pred tromi rokmi sme sa rozišli.
A dnes, prvýkrát za posledný týždeň, neplačem. Celý týždeň som premýšľala o dňoch, ktoré sme prežili spolu a oddelene. Môj príbeh však nie je o nás, nie o rokoch, ktoré sme prežili, nie o tom, akým bol človekom.
Pokúsim sa viesť živých. Po prvé. Milujte sa navzájom, hovorte o láske tu a teraz. Neodkladajte to na neskôr. On aj ja, obaja a každý z nás osobitne, sme to odkladali. Ja som čakal, kým sa opije, a on čakal na chvíľu, keď sa moja urazená manželka vyspí. Chlapi, prijmite ju takú, aká je: so štikútkou, neslaným borščom a žvanením o kamarátoch! Dievčatá, nevyčítajte mu jeho nedostatky a avantgardný postoj v piatom bode.
Nie je možné držať muža na krátkom vodítku. Niekedy je potrebné dať človeku slobodu; bez nej sa človek mení z človeka na človeka.
Po druhé. Vlčica chráni hrdlo svojho samca svojím hrdlom, čím ho chráni pred tesákmi iného vlka. Takto treba žiť: ak máte rodinu, žena ju musí chrániť v každej situácii a muž musí byť pripravený položiť život, aby rodinu ochránil. Doma, v súkromí, môžete povedať, aký je hlúpy.
Ale pre zvyšok sveta sa musíte postaviť jeden za druhého. Po tretie. Keď je unavený alebo kňučí, keď je na ceste hmla a ľad – alebo akákoľvek iná katastrofa vonku! Držte ho ďalej od volantu. Zoberte mu kľúče. Stačí počas jazdy na chvíľu zavrieť oči a auto dostane šmyk… Na záver by som chcel čitateľov tohto článku vyzvať, aby žili.
Žite zo všetkých síl každú chvíľu. Čas je to najcennejšie v živote. Nepremárnite ho. Získavajte vedomosti a skúsenosti každú chvíľu, robte to, pre čo sa rozhodnete (spoločne ako rodina alebo aj každý sám za seba), nie to, čo sa očakáva. Prejavte všetky emócie, ktoré máte, a milujte bez obzerania sa späť.
