Anton miloval Oksanu nadovšetko na svete. Chlapec mal všetko. Mal vlastný dvojizbový byt, vlastné auto a dobrú prácu v otcovej firme.
Čo ešte potrebuje na založenie rodiny? Potreboval, aby jeho rodičia prijali jeho nevestu, ale oni to jednoznačne odmietli. Otec mal so svadbou vlastné plány, matka vyjadrila svoje “fí” o tom, že Oksanina matka je nejaká dôchodkyňa… Skrátka, Anton sa pohádal s rodičmi, opustil otcovu firmu, zamestnal sa v továrni a, samozrejme, oženil sa so svojou vyvolenou. Žiadna svadba ako taká sa nekonala.
Zobrali sme sa na matrike, sedeli sme traja v kaviarni a to bolo všetko. Potom sme vymenili dva dvojizbové byty za jeden štvorizbový a začali sme bývať u mojej svokry. Inna Pavlivna bola milá a múdra žena. Varila deťom obedy, udržiavala byt v čistote a nezasahovala do osobného života mladých ľudí. Len občas im vynadala, keď nedbali o svoje zdravie. Prešli dva roky.
“Anton, dnes máme slávnostnú večeru. Neprichádzaj neskoro!” zavolala Oksana na manžela. “Pamätám si, pamätám si… Je to výročie našej svadby,” odpovedal. “Nielen to,” zamrmlala Oksana tajomne…
Anton vletel do bytu ešte skôr, ako bol stanovený čas. “Si tehotná?” vrhol sa na Oksanu. “Áno!” “Deti, len si pamätajte, že o tom, že je Oksana tehotná, by nikto nemal hovoriť s cudzími ľuďmi. Len najbližším ľuďom,” povedala Inna Pavlovna. “Prečo?” Anton bol prekvapený. Možno je to nejaké znamenie alebo zvyk. Ale toto pravidlo by sa malo dodržiavať,” odpovedala moja svokra. “Len pre najbližších. Kto môže byť bližší ako tvoji rodičia? A ja som sa s nimi hádal. Ale nebolo by správne, keby sa o príchode svojho vnuka dozvedeli od cudzích ľudí,” pomyslel si Anton.
Prvé, čo som urobil, keď som ráno prišiel do práce, bolo, že som zavolal mame. “Synu, čo sa deje?” Mama zdvihla telefón s úzkosťou v hlase. Všetko je v poriadku. “Prečo plačeš, volal som ti, aby som ti urobil radosť, a ty plačeš,” povedal Anton.
“Tak či onak, priprav sa s otcom, čoskoro budete starí rodičia. “No tak, mami, prestaň plakať. Dva roky som o tebe nepočula a ešte k tomu s takou skvelou správou. Veľmi si mi chýbala. A otcovi tiež. – Mami, je mi to tak ľúto. Tak ťažko sme sa lúčili. – Aj nám je to ľúto, synu. Vieš čo, príď k nám v sobotu. A spýtaj sa svojej svokry. – Čo povie tvoj otec? – Bude šťastný. To ti zaručujem.
