Keď mala Zina 6 rokov, zomrela mi manželka. Potom som nežil ani jeden deň pre seba. Na pohrebe svojej manželky som jej sľúbil, že sa budem starať o našu dcéru a milovať ju za nás oboch až do konca svojich dní. Z mojej Ziny vyrástlo múdre dievča.
Učila sa so samými jedničkami, pomáhala mi v domácnosti, varila presne ako jej mama: výborne – olížeš si prsty. Čas plynul a Zinka sama nastúpila na univerzitu. Tam jej študijné výsledky výrazne klesli, ale to nevadilo, pretože dcéra zároveň pracovala a stále mi pomáhala s domácimi prácami.
Neskôr sa Zinulia zoznámila s Michailom a čoskoro potom mi ho predstavila. Zdal sa mi ako dobrý chlap a veľmi som sa potešila, keď mi deti povedali, že sa po svadbe rozhodli žiť so mnou. Práve po tejto svadbe sa všetko pokazilo.
Môj zať sa so mnou začal rozprávať, nie však. Neustále bol hrubý, urážal ma a kričal na mňa… Preto keď mi dcéra ponúkla, že predá náš dvojizbový dom a kúpi veľký byt v hlavnom meste, stanovila som si jednu podmienku: byt musíme napísať na mňa.
Môj zať podľa očakávania začal kričať, že mu nedôverujem. Nemal som čo skrývať. Povedal som im to priamo: “Potrebujem záruku, že v starobe nezostanem na ulici. Tu už nebudem a byt bude váš a vy si s ním môžete robiť, čo chcete. Dcéra s manželom si zbalili veci, nadávali mi pritom na všeličo a o dva dni neskôr sa presťahovali do mesta.
Potom Zina na moju existenciu nadobro zabudla, ale v hĺbke duše som dúfala, že ma dcéra pochopí a prestane trucovať. Niekoľko mesiacov po tejto hádke som mal narodeniny – šesťdesiatku. Bol som si istý, že ma Zinoška prekvapí, a tak som upratal celý dom, uvaril Zinine obľúbené jedlá, obliekol sa a sadol si za stôl.
Celý deň som sedela pri stole, pozerala z okna a čakala, kedy sa otvorí brána a ja konečne uvidím Zinu. Čakal som na ňu až do večera a večer som sa prezliekol, šiel spať, nechal som všetko jedlo na stole, plakal som, rozprával som sa s fotografiou svojej ženy a nechápal som, ako som zaspal. To ma dcéra tak urazila, že mi nechcela ani telefonicky zablahoželať? Alebo sa jej snáď niečo stalo? Nuž, moja Zinka predsa nemohla tak zabudnúť na svojho starkého…
