Som presvedčený, že schopnosť povedať “nie!” je pre človeka nevyhnutnou povahovou črtou. Každý, kto nie je príliš lenivý, robí z tých, ktorí nevedia povedať nie, povrazy. Od príbuzných až po kolegov. Môj manžel je jedným z tých spoľahlivých ľudí.
Neviem, ako žil bezo mňa, ale dokážem to odhadnúť. Sergej, môj manžel, je milý, citlivý človek. Je pre neho ľahšie ísť späť, ako brániť svoju slobodu voľby. Preto mu príbuzní a kolegovia viseli na krku. Ale potom stretol mňa. V skutočnosti nie som až taký strašný škandalista. Ale ak si mi niekto chce sadnúť na krk, hneď sa stiahne. Pridajte k tomu môj rozkazovačný hlas a pochopíte, že nikto sa so mnou nebude chcieť zahrávať… Rodičia môjho manžela majú troch synov.
A každý z nich má vlastné auto. Ale moji svokrovci sa z nejakého dôvodu vždy obracajú na môjho manžela, keď potrebujú niekam ísť. Boli sme svoji tri mesiace a každý víkend buď svokra, alebo svokor volali môjmu synovi a žiadali (žiadali, nie prosili), aby ich niekam zobral. Takže ten víkend zavolala moja svokra a žiadala, aby ju môj syn zobral k svojej sestre. Zdvihla som telefón a pokojne som svokre pripomenula, že má ďalších dvoch synov a že Sergej nemôže ísť, pretože s nimi máme iné plány.
Moja svokra okamžite začala kričať: “Ty si nikto! Neopovažuj sa rozhodovať za môjho syna!”. Ešte nevedela, že zvyšovať na mňa hlas je kontraindikované.
Pretože v reakcii na to… som na ňu tak kričala, že si myslím, že moja svokra si dokonca sadla. V každom prípade už ani ona, ani jej manžel, ani iní spriaznení husári nechodia za mojím manželom s príkazmi…
Alebo si zoberte vychytralého kolegu, ktorému sa podarilo presvedčiť môjho manžela, aby mal počas všetkých sviatkov službu namiesto neho. Vraj má rodinu. A my nemáme rodinu? Každopádne, teraz je môj manžel na sviatky doma… A nech ma nazývajú sabotérkou. Ale ja budem chrániť pokoj svojej rodiny!
