Keď som zistila, že som tehotná, takmer som sa zbláznila – mala som päťdesiat rokov a moje vnúčatá už chodili do školy. Zakázala som manželovi, aby dcéram povedal o narodení môjho syna, ale keď som odchádzala z pôrodnice, môj najstarší zať a obe dcéry ma už čakali. Vodič naštartoval autobus a začal ho odvážať z autobusovej stanice. Sedela som pri okne a snívala (sladké sny o dievčenskej ceste).
Vtom si vedľa mňa sadla staršia pani a svojou náhodnou blízkosťou takmer nevyrušila moje myšlienky. Pomyslel som si však, že s touto spolucestujúcou si veľa zábavy neužijem. Na základe materiálov Ukrajinského slova
“Šťastie matky”. Hanna ARSENYCH-BARAN – Ideš ďaleko?” spýtala sa ma a ja som si zrazu všimol jej oči – veľké, prezreté čerešne. Žiarili šťastím a určite sa o to šťastie chceli so mnou podeliť. Zrazu som pocítil priateľský vzťah k tejto staršej žene, ktorá sa na mňa usmievala svojou hubovitou tvárou, a podvedome som si uvedomil, koľko vrodenej šľachetnosti sa skrýva v tejto drobnej postave. “Idem na konečnú zastávku,” odpovedal som.
“Vy ste asi študent?” spýtala sa žena znova. Chcel som s ňou udržať rozhovor, a tak som odpovedal: “Áno, idem na víkend domov zo školy.” “Aj ja idem domov. Od môjho syna. Slúži tu v armáde. Prekvapilo ma to a všimla si to aj ona. – Vidíte, že som stará a môj syn je ešte taký mladý? – No, stáva sa to, – pomyslela som si. – Nie, stáva sa to zriedka… Chcete, aby som vám porozprávala svoj príbeh?
Hoci si mladý, možno starú ženu nepochopíš. Vzdychla si, chvíľu premýšľala a začala mi rozprávať: “Mala som vtedy vyše päťdesiat. Myslela som si, že som stará, ale teraz vidím, že to nebola staroba, naopak, bola to takmer druhá mladosť. Môj muž ešte pracoval v kolchoze. Dcéry sa vydali a žili oddelene a my so starým mužom sme ako novomanželia zostali sami vo veľkom novom dome, ktorý deti nepotrebovali. Ten večer bol tichý a ľahký. Čakala som, kým sa manžel vráti z práce. Uvarila som večeru a urobila domáce práce.
Vrátil sa a dlho si umýval unavené ruky a tvár pod umývadlom na dvore. V duchu som si pomyslela, aký bol pekný, plný sily, až na to, že život mu zasnežil kedysi hustú ofinu a do vysokého čela vyoral vrásky. Telom mi prebehlo zvláštne chvenie. Spomenula som si, že som sa takto chvela počas našich medových nocí. “No, sakra,” pomyslela som si, “dnes vyzeráš tak zvláštne krásne a chveješ sa.” Takéto slová mi nepovedal ani za našich mladých čias. Muž pristúpil bližšie a ja som v jeho očiach čítala ak nie vášnivú knihu lásky, tak nežnú knihu lásky.
Pohladil ma po tvári a potom ma pobozkal. Bolo to tak dávno, čo ma pobozkal! Ani som si nepamätala, kedy to bolo naposledy… Tú noc spievali sláviky a bozkávali neskoré bozky… Keď som si uvedomila, že som tehotná, dieťa vo mne bolo prchké. Skrývala som svoje napuchnuté lono pred očami ľudí, bála som sa ich odsúdenia. Moje vnúčatá už chodili do školy a ja som sa chystala rodiť…
Manžel ma odviezol do pôrodnice na motorke a ja som v duchu preklínala jeho a tú noc slávikov, ktorá mi priniesla tú hanbu a tie strašné prenatálne bolesti. Prekvapivo bol pôrod rýchly a nie veľmi ťažký. Hanbila som sa za svoje mladšie, ešte mladšie kolegyne. Ako som mohol priniesť dieťa svojim starým, vyschnutým ľuďom? Oni priniesli dieťa. Pozrela som sa na svojho syna a videla som tvár svojho manžela (boli si veľmi podobní).
Keď som bola mladá, môj milý veľmi túžil po synovi a ja som porodila dve dcéry, ale v starobe sa mi na moju hanbu narodil vysnívaný syn. Dieťa mi padlo do náručia a celé moje bytie zaplavilo zvláštne šťastie. Nevšímala som si, že som stará, že sa mi nehodí živiť tohto ružového anjela. Cítila som sa silná a schopná, uvedomovala som si, že tento chlapec je moja neskorá radosť, môj veľký poklad, ktorý mi Pán daroval v starobe.
Zakázala som manželovi, aby o narodení syna povedal mojim dcéram, ale keď ma prepustili z nemocnice, prišiel po mňa najstarší zať autom, priviedol obe dcéry a priniesol kvety. Sestričky, ktoré dieťa prepustili, mi nechali krásny mohykán.
Požiadala som ich o to: “Deti! Nezostávajte tu. Odíď, aby si sa nehanbila za svoju nepoddajnú matku.” A oni ma pobozkali, objali a tešili sa zo svojho malého brata. Andrijko (tak sme pomenovali nášho syna) rýchlo vyrástol. Ani som si nevšimla, ako tie roky letia. V škole sa mi darilo. Bol pekný a inteligentný. Po škole nastúpil na inštitút, ale nepostúpil na konkurz.
Tak som vstúpil do armády. Neďaleko od domova. A dnes som ho navštívil. Viete, prišiel som k bráne a povedal som: “Povedal som to, aby sa nehanbil, že má takú starú matku. Ale on vybehol von, pred všetkými ma objal, pobozkal ma: “Mami, mami! Moja drahá, ako dobre, že si prišla!” A vôbec sa nehanbí za svoju starú sedliacku matku… Také je ovocie mojej neskorej lásky. Zmĺkla, na mihalniciach sa jej leskli slzy a premýšľala. Nezasahoval som, nevypytoval som sa. Jej tvár bola plná radosti a materinského šťastia, ktoré nikto nemohol pochopiť.
