Anna Petrovna sedela na lavičke na nemocničnom námestí a plakala. Dnes mala 80 rokov, ale ani syn, ani dcéra jej neprišli zablahoželať. Zablahoželala jej však kamarátka Jevgenija Sergejevna, ktorá jej dokonca dala malý darček. A zdravotná sestra Máša ju na počesť jej narodenín pohostila jablkom. Domov dôchodcov bol slušný, ale personál bol vo všeobecnosti ľahostajný. Samozrejme, každý vedel, že starých ľudí sem priviedli dožiť svoje dni ich deti, ktoré sa stávali príťažou.
A Annu Petrovnu sem priviedol jej syn, ako povedal, aby si oddýchla a vyliečila sa, ale v skutočnosti len obťažovala svoju nevestu. Veď byt bol jej a až neskôr ju syn presvedčil, aby naň napísala darovaciu zmluvu. Keď ju požiadal, aby podpísala papiere, sľúbil jej, že bude bývať doma, ako bývala doma.
V skutočnosti to však dopadlo inak, nasťahovali sa k nej ako rodina a začala sa vojna so svokrou. Bola stále nespokojná, zle varila, nechávala špinu v kúpeľni a mnoho iného. Najprv sa jej syn zastal, ale potom prestal a začal kričať sám. Potom si Anna Petrovna všimla, že si začali o niečom šepkať, a len čo vstúpila do izby, prestali sa rozprávať. A potom jedného rána jej syn začal hovoriť o tom, že si musí oddýchnuť a dať sa ošetriť. Matka sa mu pozrela do očí a trpko sa ho spýtala: “Vezmeš ma do almužny, synku? Začervenal sa, zamrvil a previnilo odpovedal: “Nie, mami, je to len sanatórium. Budeš mesiac ležať a potom sa vrátiš domov. Priviedol som ju späť, rýchlo som podpísal papiere a narýchlo som odišiel, pričom som sľúbil, že sa čoskoro vrátim.
Vrátil sa len raz: priniesol dve jablká, dva pomaranče, spýtal sa: “Ako sa máš?” A bez toho, aby počúval do konca, niekam odbehol. Takže tu žije už dva roky. Keď uplynul mesiac a jej syn po ňu neprišiel, zavolala na svoj domáci telefón. Zodpovedali neznámi ľudia a ukázalo sa, že jej syn predal byt a ona nevie, kde ho má hľadať. Anna Petrovna preplakala niekoľko nocí, ale stále vedela, že ju domov nezoberú, a tak nemohla prestať plakať. Veď najviac ju urážalo, že raz ublížila svojej dcére kvôli synovmu šťastiu.
Anna sa narodila v dedine. Tam sa vydala za svojho spolužiaka Petra. Mali veľký dom a farmu. Nemali veľa na živobytie, ale ani nehladovali. Potom prišiel k rodičom na návštevu sused z mesta a začal Petrovi rozprávať, ako sa v meste dobre žije. Plat je dobrý a miesto na bývanie vám dajú hneď. Tak sa Petro nadchol a povedal, že ideme. Tak nás presvedčil. Všetko sme predali a presťahovali sa do mesta. Susedia nám o bývaní neklamali, hneď nám dali byt.
Kúpili nejaký nábytok a starý Záporožec. Práve v tomto Zaporožci mal Petro nehodu. Na druhý deň zomrel v nemocnici. Po pohrebe zostala Anna sama s dvoma deťmi v náručí. Aby ich mohla nakŕmiť a obliecť, musela po večeroch umývať podlahy na schodiskách. Myslela som si, že moje deti vyrastú a budú mi pomáhať. Ale nevyšlo to. Jej syn sa dostal do zlého príbehu, musela si požičať peniaze, aby nemusela ísť do väzenia, a potom dva roky splácala dlhy. Potom sa jej dcéra Dáša vydala a mala dieťa. Do roka bolo všetko v poriadku a potom jej syn začal často chorľavieť. Musela dať výpoveď v práci, aby mohla chodiť do nemocníc.
Trvalo dlho, kým ho lekári diagnostikovali. Až neskôr zistili, že ide o nejakú bolesť, ktorá sa dá liečiť len v jednom ústave. Bol tam však dlhý rad. Kým dcéra bola v nemocniciach a po nemocniciach, manžel ju opustil, ale nechal jej aspoň byt. A tak niekde v nemocnici stretla vdovca, ktorý mal dcéru s rovnakou diagnózou. Obľúbili si jeden druhého a začali spolu žiť. O päť rokov neskôr ochorel a potreboval peniaze na operáciu.
Anna mala peniaze a chcela ich dať synovi na zálohu na byt. Keď ju však dcéra požiadala, bolo jej ľúto minúť ich na cudzieho človeka, pretože peniaze potrebovala pre vlastného syna. Preto odmietla. Dcéra sa na ňu veľmi urazila, rozlúčila sa s ňou a povedala jej, že už nie je jej matka a že ak má ťažké obdobie, nemá ju kontaktovať. A už dvadsať rokov nie sú v kontakte. Dáša vyliečila svojho manžela, vzali svoje deti a odišli žiť niekam k moru. Samozrejme, keby mohla všetko vrátiť späť, Anna by všetko urobila inak. Ale minulosť sa nedá vrátiť späť.
Anna pomaly vstala z lavičky a pomaly kráčala k penziónu. Zrazu počula: “Mami! Srdce sa jej rozbúchalo. Pomaly sa otočila. Dcéra. Dasha. Podlomili sa jej nohy, takmer spadla, ale dcéra pribehla a zdvihla ju. “Konečne som ťa našla… Brat mi nechcel dať adresu. Ale pohrozila som mu žalobou, že byt predal nelegálne, tak sa hneď rozišiel.” S týmito slovami vošli do budovy a sadli si na gauč v hale. “- Prepáč, mami, že som sa s tebou tak dlho nerozprávala.
Najprv som sa urazil, potom som všetko odložil, hanbil som sa. A pred týždňom sa mi o tebe snívalo. Prechádzal si sa po lese a plakal si. Vstala som a srdce som mala také ťažké. Všetko som povedala manželovi a on mi povedal, aby som sa išla zmieriť. Prišla som a boli tam cudzí ľudia, nič nevedeli. A teraz som tu ja. Priprav sa, ideš so mnou. Vieš, aký máme dom? Veľký, pri mori. A môj muž ma potrestal: “Ak tvojej mame nie je dobre, vezmi ju k nám.” Anna vďačne objala dcéru a rozplakala sa. Boli to však slzy radosti.
