Posledných päť rokov žijem v Taliansku a na návrat domov ani nepomýšľam, pretože nemám za kým ísť. Po smrti manžela mi zostali dve deti: 16-ročný syn a 14-ročná dcéra.
Pracovala som ako zdravotná sestra v miestnom zdravotnom stredisku a dostávala som príspevok na deti, ale nemala som dosť peňazí na základné potreby, pretože deti rástli a vyžadovali si čoraz väčšie výdavky. Nechala som deti u matky a odišla som pracovať do Talianska. Každý mesiac som im posielala peniaze… Platila som im vzdelanie a podporovala syna aj dcéru, keď študovali na univerzite. Synovi aj dcére som zaplatil svadbu.
Syn sa rozhodol dokončiť dom svojich rodičov, ktorý začal stavať môj manžel, a ja som stavbu financovala… Potom som štyri roky šetrila peniaze, aby som pomohla dcére kúpiť dom, chcela byt… Syn sľúbil, že opraví a zrekonštruuje náš dom, v ktorom sme spolu bývali. Tento projekt som financoval ja. Veď keď sa vrátim, budem potrebovať niekde bývať… Takto ubehlo päť rokov môjho života. Keď mama odišla, vrátil som sa domov v nádeji, že zostanem doma, ale bol som veľmi sklamaný.
Prišla som na dvor a videla som krásny dom, ale len z ulice, pretože švagriná ma nepustila za bránu. Dom môjho syna bol veľký a krásny, ale moja chatrč bola ovisnutá a nikto ju neopravil.
Snacha vyšla na dvor a ani ma nepožiadala, aby som vošla dnu, že môj syn nie je doma. Viete si predstaviť moje rozpoloženie, bol som z cesty a ani ma nepustili do domu, ktorý bol postavený za moje peniaze! Išiel som do domu svojej dcéry, ona ma nakŕmila, prijala moje dary, ale neponúkla mi kúpeľ ani miesto na spanie. Povedala, že je tam tesno, deti sú v jednej izbe a ona s manželom v druhej, vraj som im nedala toľko, aby si mohli kúpiť trojizbový byt.
Sestra si vzala dom mojej matky, povedala, že sa stará o moju matku, kým ja zarábam peniaze pre svoje deti, a každý rok odlietajú do Egypta alebo Turecka a babičke nikdy nepriniesli ani kúsok chleba.
Prenocovala som u susedov a na druhý deň som sa vrátila do Talianska. Prešlo päť rokov, v lete prišla do Talianska moja dcéra a myslela si, že jej dám nejaké peniaze, ale dal som jej 200 eur a povedal som jej, že schránka je zatvorená. Teraz si šetrím na starobu, lebo viem, že sa nemám na koho spoľahnúť.
