Keď som ležal na posteli a predstieral, že driemem, počul som, ako sa môj syn rozpráva s mojou ženou. “Len to so mnou ešte chvíľu vydrž, drahá,” povedal môj syn, “zostáva mu už len chvíľka času. Čo je to?
Dva alebo tri roky a to je všetko. A potom je byt náš. Tieto slová ma zasiahli do hĺbky duše. Nemohol som uveriť, že po všetkej láske, úsilí a výchove, ktorú som do svojho syna vložil, o mne takto hovorí.
Mala som len sedemdesiat rokov a už sa ma chystali zabiť, lebo potrebovali môj byt. Hneď po svadbe sa k nám nasťahoval môj syn s manželkou a odvtedy bývajú s nami. Keď moja milovaná manželka ešte žila, cítil som sa ako majiteľ domu.
Časom som si všimol, že môj názor sa nepočúva a zaobchádza sa so mnou ako s nájomníkom, ktorý sa čoskoro bude musieť vysťahovať, aby uvoľnil miesto mladému páru. Keď sa do môjho domu nasťahovala nevesta, dúfala som, že sa situácia zmení k lepšiemu, ale bolo to len horšie. Tak som sa rozhodla, že už toho bolo dosť.
Nedovolím im, aby sa ku mne správali ako k príťaži, ktorá im bráni žiť v mojom (prosím, všimnite si: mojom!) byte. Zavolal som starého kolegu, aby mi pomohol vymeniť zámok na dverách, a potom sme všetky veci vyvliekli na chodbu. Keď sme sa vrátili z práce, naši mladí ľudia boli rozzúrení. Snažili sa otvoriť dvere, ale tie sa ani nepohli.
Môj syn a nevesta klopali na dvere a zvonili, ale ja som ich dnu nepustila. Vedel som, že ma nebudú počúvať, a tak som sa s nimi ani nepokúšal rozprávať. O niekoľko dní neskôr mi syn zavolal, aby sa ospravedlnil, ale nemal som záujem počúvať jeho výhovorky. Nemohol som mu odpustiť, že si želá moju rýchlu smrť, aby sa dostal k môjmu majetku.
Mal som česť a dôstojnosť a odmietal som akceptovať takúto neúctu. Rozhodol som sa predať byt a presťahovať sa do dediny, aby som si tam užíval nový život. Vďaka peniazom získaným z predaja nehnuteľnosti som konečne mohol žiť sám pre seba, ako som vždy sníval. Som presvedčený, že som urobil správnu vec a v mojom správaní nie je žiadne ego.
