Moja dcéra mala 10 rokov a ja 33, keď nás jej otec opustil. Zostala som bez pomoci, žili sme v meste a bolo jednoducho nemožné vychovávať dcéru a ušetriť niečo pre jej život sama, preto som urobila pre seba ťažké rozhodnutie: odísť pracovať do Nemecka.
Mám zdravotnícky titul, takže som si tam ľahko našla prácu opatrovateľky starej pani.
Vrátil som sa, keď som mal 45 rokov a 12 rokov som pracoval v zahraničí. Teraz ma dcéra nepozná, hovorí, že som ju opustila a som nepoužiteľná matka. Celý ten čas žila s mojou mamou na dedine, nemala som o nej žiadne pochybnosti, je milá a starostlivá, takže ma pokojne mohla nahradiť. Nemyslela som si, že je na tom niečo hrozné, pretože bola vždy pod láskyplným pohľadom. Mama pred niekoľkými mesiacmi zomrela a ja som sa vrátila domov. Rozhodol som sa, že jej pomôžem všetko zorganizovať a navzájom sa v tomto ťažkom období podporiť.
Moja dcéra študovala v Kyjeve, a tak som jej tam za zarobené peniaze kúpil veľký trojizbový byt, bližšie k centru. Dcéra ma, žiaľ, nechce uznať, len stále opakuje, že som ju opustila, že som ju nikdy nenavštívila, takže nemám právo nazývať ju mamou. Snažím sa k nej dostať, ale všetko je márne, ako hrach na stenu.
– Opustila si ma! Ako sa opovažuješ nazývať sa mojou matkou!” opakuje moja dcéra s nárokom. “O čom to hovoríš? Neuvedomuješ si, že som to všetko urobila pre teba? Vtedy slobodní ľudia nemohli prežiť, tak som musela niečo vymyslieť.
Volal som ti niekoľkokrát do týždňa a potom som si kúpil telefón s kamerou, aby sme sa mohli rozprávať prostredníctvom videohovorov. Urobil som pre teba všetko, čo bolo v mojich silách, chcel som, aby si nič nepotrebovala! Teraz môžeš žiť v hlavnom meste, ako by som si to mohla dovoliť, keby som tu pracovala? Je mi ľúto, že moja dcéra nechápe, že pre slobodnú matku s dieťaťom je takmer nemožné prežiť v malom meste. Nechcela som tam ísť, aby som ju opustila, len som chcela, aby mala život, aký ja nemám.
Ani v Nemecku som si nedovolila nič navyše, poslala som im všetko, aby dcéra mohla chodiť na doučovanie, navštevovať krúžky, kupovať si módne oblečenie a najnovšiu elektroniku a konečne si zaobstarať byt s nábytkom! Sama za seba som sa rozhodla, že zostanem v matkinom vidieckom dome, ale stále sa chcem s dcérou zmieriť a ona sa so mnou nerozpráva čisto zo zásady. Je presvedčená, že ak som od nej odišiel, môže ma teraz opustiť a ani ma nepočúvať. Hovorí, akoby som v jej živote nikdy nebola.
– Nevieš, aké ťažké je byť matkou! Keď sa ňou staneš, keď ma pochopíš, potom sa budeme mať o čom rozprávať! – Kto ti povedal, že sa chcem stať matkou? Budem žiť sama pre seba, nikoho nepotrebujem. Možno sú to všetky dnešné deti, ktoré myslia len na seba a sú vždy na všetkých zlé a všetko robia zle? Napríklad je dokonca proti tomu, aby som mala osobný život.
Môj starý priateľ, dlhoročný vdovec, ma začal často navštevovať, rozprávali sme sa, ponúkol mi spoločné bývanie, ja by som proti tomu nič nemala, ale dcéra sa ešte viac nahnevala, začala kričať, že so mnou preruší všetky kontakty. Čo mám teraz robiť?
