– “Ach, Baba Klava, ako dlho môžeš takto pokračovať? Zajtra mám v obchode kontrolu a kvôli tebe mi chýba v pokladni! Požiadal som ťa, aby si všetko vrátil včas.”
– Gal, je mi to ľúto… ale teraz nemám ani cent. Dostal si dôchodok, musel si ísť rovno do obchodu po peniaze. “Vravela si, že si ich mala vrátiť pred dvoma týždňami!”
– “Nekrič tak, drahá… Ja tie peniaze naozaj nemám.” – “Tak ich choď hľadať, dám ti čas do večera.” Inzeráty Baba Klava vyšla z obchodu a po tvári sa jej skotúľali slzy. Nemohla ísť ďalej, slzy jej znemožňovali vidieť na cestu. Vtom sa prihnalo zvláštne auto, ktoré v dedine ešte nikdy nevidela. Z auta vystúpil energický strýko a vošiel do obchodu.
– Teta Galja, to som ja, poznáš ma? – Ach, Aljoša, stal si sa takým galantným, takým mestským. Tak si zostarla. – Áno, teta Galja, prišiel som do rodnej dediny, aby som tu chvíľu pobudol.
– To je dobre, že nezabúdaš na svoj rodný kraj, vracaj sa častejšie. -Pokúsim sa. Dajte mi bonboniéru, tú najlepšiu, najdrahšiu. A ešte lepšie, dajte mi päť škatúľ naraz, lebo musím navštíviť veľa ľudí. Z obchodu vyšiel veselý muž s veľkou taškou a všimol si plačúcu babičku Klavu. – Čo je s tebou? Urazila ťa Kamienka? – Nie, naopak, pomohla mi a ja som ju sklamala.
Čo si jedol, pil, alebo čo?” – O čom to hovoríš, drahá? Prijímal som jedlo, ale môj dôchodok sa používa na liečbu môjho starého otca. Lieky sú dnes také drahé… Aljoša sa vrátil do obchodu a skontroloval si v zápisníku, čo babka Klava kúpila.
Naozaj to boli len potraviny: cukor, múka, chlieb, klobása. Aljoša za babičku všetko zaplatil a kúpil jej tašku s potravinami. – Nech sa tvoj dedko čoskoro uzdraví. – Ďakujem, drahá… Ani neviem, čo mám povedať. Takých ľudí ako ty je málo.
