Každý večer, keď prídem z práce, pripravím manželovi večeru, sadnem si za stôl a čakám na neho. Keď príde, spýtam sa ho, ako strávil deň, a on mi všetko povie.
Keď sa dosýta najedol, vstane od stola, nohou odstrčí stoličku, utrie sa kuchynskou utierkou, ide sa zvaliť pred televízor a začne zapínať a prepínať všetky kanály na plnú hlasitosť, pričom hlasno komentuje všetko, čo vidí.
V tom istom čase upratujem, umývam riad, pripravujem polotovary na ďalší deň a sadám si za stôl, aby som vymyslela niečo nové, čo by som mohla robiť, aby som nemusela vidieť ani počuť svojho manžela. Zamestnávam sa, aby som ho v dome nestretla skôr, ako zaspí. Aj vtedy si idem ľahnúť sama a sedím na svojej strane postele.
Ak mám smolu a manžel má romantickú náladu, jednoducho vypnem mozog a snažím sa abstrahovať od reality. Ale pred šiestimi mesiacmi som svojho manžela milovala… V ten deň sa vracal domov po týždňovej neprítomnosti. Rozhodla som sa ho prekvapiť: kúpila som peknú kyticu a išla som mu naproti na železničnú stanicu.
Už som si predstavovala, ako ho objímem, pôjdeme spolu domov a všetko bude ako predtým, ale tak, ako nikdy predtým…
Bežala som za manželom, ale predbehla ma iná žena a vrhla sa mu do náručia, ktoré bolo otvorené len pre ňu. Samozrejme, že si ma nevšimli a môj manžel sa v ten deň vrátil domov veľmi neskoro.
Odvtedy žijem s vypnutými citmi a emóciami. Môj priateľ hovorí, že tak to má byť, že všetci muži prežívajú neveru. A ja to znášam… prečo to robím – kvôli deťom. Neviem, či takto dokážem žiť ďalšie tri roky, ale musím to robiť kvôli našim deťom, ktoré sú ešte v škole…
