Vidíte, že sa jej môj život nepáči! Mala by sa pozrieť na svoj! Sedí vo svojom byte a myslí si, že je šťastná žena. Nemá dobrého manžela, nemá normálnu prácu – len nejakú prácu na diaľku na počítači. Z čoho človek žije?
A potom sa ma snaží naučiť myslieť! Ale ja som už dávno zabudol, o čom ona práve začína premýšľať! Posledná myšlienka zdvihla Ninu zo stoličky. Odišla do kuchyne, postavila kanvicu a išla k oknu. Pri pohľade na panorámu sviatočného mesta žiariaceho jasnými svetlami sa opäť rozplakala.
“Všetci sa pripravujú na Nový rok,” zamrmlala si Nina, “a ja jediná nemám sviatky… Sama… Kanvica zapískala. Nina, ponorená do svojich spomienok, si to ani nevšimla… …Mala dvadsať rokov, keď jej matka porodila druhé dieťa vo veku 45 rokov. Dievča to prekvapilo – prečo, čudovala sa, by sa jej matka tak namáhala? “Nechcem, aby si bola úplne sama,” vysvetlila jej matka.
Pochopíte to. “Teraz to chápem,” povedala Nina ľahostajne, “ale maj na pamäti, že sa s ňou nebudem zahrávať. Mám svoj vlastný život.” “Teraz nemáš svoj vlastný život,” usmiala sa mama. Tieto slová sa ukázali ako prorocké… Moja sestra mala len tri roky, keď jej zomrela matka… Jej otec zomrel ešte skôr. Všetka starostlivosť o sestru pripadla Nine, ktorá vlastne nahradila Natáliinu matku.
Do svojich desiatich rokov ju volala mama. Nina sa nikdy nevydala. Nebola to vina jej sestry – jednoducho nestretla jediného človeka, ktorý by si získal jej srdce. A nebolo ho kde stretnúť. Nina nechodila von, nechcela sa baviť – domov, práca, sestra, domov, práca, sestra. Okamžite vyrástla po smrti rodičov, celý svoj život venovala sestre – vychovávala ju, učila.
Teraz je Natália dospelá a žije sama. Chystá sa vydať. Často navštevuje Ninu – sestry sú si veľmi blízke, hoci sú vekovo, povahovo aj životným pohľadom veľmi odlišné. Nina je napríklad veľmi skromná. Jej byt sa už dávno zmenil na skladisko starých, nepotrebných vecí. Keď sa poobzeráte, nájdete župan, ktorý mala na sebe pred desiatimi rokmi, keď bola oveľa štíhlejšia. Alebo účty za komunálne služby z roku 2000.
Ninina kuchyňa bola plná prasknutých šálok, poškriabaných smaltovaných hrncov a panvíc bez rúčok. Už dávno ich nepoužívala na určený účel, ale ani ich nevyhadzovala – bola to škoda, čo keby sa jej hodili? Už dlho nerobila vo svojom byte žiadne opravy, dokonca ani kozmetické. Nie preto, že by nemala peniaze, ale preto, že “tapety boli stále neporušené”. Zvyk šetriť na sebe a vlastnom pohodlí kvôli sestre urobil svoje… …Natália bola úplne iná – veselá, bezstarostná.
Všetky základné veci mala doma. Žiadne sklady! Len to, čo je potrebné. Dokonca si stanovila pravidlo: “Ak nejakú vec nepotrebuješ už rok, je čas sa jej zbaviť!” Preto bol Natáliin byt svetlý, priestranný a ľahko sa v ňom dýchalo… Koľkokrát už Nine navrhla: “Zrekonštruujme tvoj byt.
Zároveň vytriedime tvoje veci, lebo čoskoro tu nebudeš mať miesto pre seba.” “Nič nevyhadzujem a nič nechcem meniť,” odpovedala Nina. Len sa pozri na svoju chodbu, veď tá tapeta má sto rokov! Vchádzaš sem ako do pivnice. A všetko to haraburdie si vyžaduje toľko energie, že si to ani neviete predstaviť!
Môžeš zoslabnúť,” presviedčala Natália svoju sestru. Ale Nina jej stále mávala rukou… A potom sa Natália rozhodla sestru prekvapiť. Chcela urobiť renováciu sama! Nech vidí a cíti rozdiel medzi tým, čo bolo a čo nebolo. Na prekvapenie si vybrala tú istú chodbu – bolo tam málo nábytku a veľmi málo vecí.
Týždeň pred Novým rokom, keď Nina odišla na celý deň do práce, prišla do jej bytu Natália so svojím snúbencom Nikolajom. Sestry mali už dlho kľúče od oboch svojich bytov. Natália a Mykola odstránili staré tmavé štruktúrované tapety a dali nové – krásne, svetlozelené, so zlatým vzorom. Potom vrátili starý nábytok na svoje miesto a odišli.
Natália sa neodvážila zbaviť sestriných vecí… …Nina sa vrátila z práce unavená. Otvorila dvere a vstúpila do svojho bytu. Rozsvietila svetlo na chodbe, rozhliadla sa a zrazu vybehla späť z dverí! Nina si pomyslela, že urobila chybu. Vzhliadla a pozrela na číslo bytu. “Presne tak… Môj…” zamrmlala a vrátila sa dovnútra. Pozorne sa pozrela na chodbu a zrazu si uvedomila, čo robí. “Natálka!” Nina bola rozhorčená. Nina vytočila číslo svojej sestry, vynadala jej z plného hrdla a zavesila.
“Kto ťa pozval?” Nina pozdravila sestru: “Nina, chcela som ťa len prekvapiť. “Pozri, aký je pekný – čistý, svetlý, priestranný,” ospravedlňovala sa Natália. “Neopovažuj sa robiť neporiadok v mojom dome!” Nina sa nevedela zastaviť. Z úst sa jej neustále valili nepríjemné slová. Napokon to dievča nevydržalo: “To stačí! Ži si vo svojom odpadkovom koši, ako chceš! Už sem nevkročím!
– Naozaj sa ti to nepáči? Utekáš?” – Je mi ťa ľúto, – ticho odpovedala Natália a odišla… Odišla a už týždeň sa neozvala… Sestry sa nikdy tak dlho nehádali. A už je tu nový rok. Naozaj by ho oslavovali oddelene? Nina vyšla na chodbu a sadla si na stoličku.
“Teraz je to naozaj priestrannejšie,” pomyslela si a predstavila si, ako Natália a Nikolaj vešajú tapety. Predstavila si prekvapenie na jej tvári, keď sa tak usilovne snažili dostať z nej čo i len jednu vrásku. “Na čom lipnem?” Nina si pomyslela: “Je to naozaj oveľa lepšie. Je to ľahšie. A moje srdce je šťastnejšie. Možno mala jej sestra pravdu? Náhle zazvonil telefón. – Nina, – Nina počula, ako Natália plače, – je mi to ľúto. Nechcela som ťa uraziť, naopak, chcela som ti urobiť radosť… – Prosím ťa, dievčatko moje, už dávno som sa nehnevala,
– Nina sa tiež rozplakala, – a nemám ti čo odpúšťať – máš úplnú pravdu a tá tapeta je jednoducho nádherná. A po sviatkoch začneme triediť moje haraburdy. Ak ti to nevadí, samozrejme… – Samozrejme, že mi to nevadí! Rád pomôžem! A dnes? Neviem si predstaviť oslavu Nového roka bez teba… – Ja tiež nie… – Tak sa priprav, – zavolala Natália šťastne…
– Všetko máme pripravené, stromček, vence, sviečky. Všetko tak, ako to máš rada… A nehnevaj sa, už som pripravila takmer všetko. Pretože ťa poznám – hneď utečieš do obchodu. Do poslednej chvíle som verila, že sa udobríme a spoločne oslávime Nový rok.
Pripravte sa a neponáhľajte sa. Nikolaj si po teba príde! Nina sa vrátila k oknu. Teraz sa na slávnostné mesto pozerala úplne inými očami. Pozrela sa naň a pomyslela si: “Ďakujem ti, mami, za moju sestru…
