Všetko sa to stalo dnes ráno v autobuse. Nastúpil doň mladý muž s taškou, z ktorej ledva vykúkala vojenská uniforma.
O pár minút zazvonil telefón… Sedeli sme v mikrobuse. Prišiel mladý chlapík. Bol v civilnom oblečení. S cestovnou taškou, z ktorej mu sotva vykúkala vojenská uniforma.
Všetkých hlasno pozdravil. Ľudia sa naňho prekvapene pozerali. Sadol si k oknu. Jeho oči, jeho oči neuveriteľne žiarili šťastím. Všetci sme ho pozorovali.
O pár minút neskôr mu zazvonil telefón. A potom tento cestujúci začal hovoriť. A celý mikrobus zamrzol v očakávaní…
“Mami, počuješ ma, neplač? Mami, som tu, počuješ? Už som skoro doma! Uvidíme sa o pár minút, mami! Mami, neplač! Mám desať dní dovolenky! Mami, veľmi si mi chýbala!
Ženy v mikrobuse nemohli zadržať slzy. A mladý muž, ponorený do rozhovoru so svojou matkou, to všetko ani nevidel. A v tom čase všetci pochopili, že vzhľadom na stav, v akom Ukrajina žije už viac ako 5 rokov, to boli pre oboch – matku a syna – tie najšťastnejšie, najžiadanejšie slová “Mami, neplač, prišiel som!
