– „Ocko, pozajtra máme napísať esej z ukrajinčiny o práci jedného z našich rodičov. Ja budem písať o tebe, lebo si učiteľ. A čo mama? Celý deň chodí s vozíkom a predáva lístky. Je to práca? Oksana nepočula, čo sa dialo ďalej.
Potichu pustila kľučku a odišla do svojej izby. Nedokázala pochopiť, čo práve počula. Tak veľmi sa snažila pre nich, pre svoju rodinu, ktorú nadovšetko milovala.
Svetlá v jej izbe sa vždy rozsvietili dlho predtým, ako sa mesto „zobudilo“. Každé ráno pripravovala raňajky pre svojho manžela a dcéru.
Kým oni ešte spia, ona sa oblečie a ide do práce. A potom strávi celý deň v trolejbuse a počúva oplzlé nadávky opitých a nevychovaných cestujúcich. Večer doma nájde horu neumytého riadu a špinavého oblečenia. A tak sa každý deň točí ako veverička v kolese. Robí pre nich, svojich najdrahších, čo sa dá.
A potom jej štvrtá dcéra povedala, že jej matka v práci nič nerobí. Oksanu to ranilo natoľko, že začala plakať a kričať.
Nemohla dcérine slová dostať z hlavy. Neobviňovala Sofiu, obviňovala seba. Oksana má predsa diplom z pedagogiky a pracuje ako sprievodkyňa v trolejbuse. Možno urobila chybu, keď sa vzdala manželovho voľného učiteľského miesta na oddelení školstva. Myslela si, že to bude lepšie. Keďže Sofia mala v tom čase takmer tri roky, Oksana si predĺžila materskú dovolenku, aby sa mohla starať o dcéru až do jej šiestich rokov.
A keď jej dcéra nastúpila do prvej triedy, ocitla sa na zozname nezamestnaných. Ponúkli jej teda prácu sprievodkyne vo vlaku, kým budú hľadať niečo v jej odbore. Myslela si, že o mesiac alebo dva pôjde do školy učiť študentov.
Už štyri roky sa jej však nedarí dostať sa z tohto začarovaného kruhu. Ale prečo je Oksana taká zatrpknutá v srdci?“ Ráno ju prekvapilo, keď na prahu dverí uvidela rozospatú dcéru s manželom. oksana sa tvárila, akoby sa nechumelilo, že o včerajšom nepríjemnom rozhovore nič nepočula a nevie, a spýtala sa: “Prečo si vstala tak skoro, veď je ešte skoro do školy?
– „Sofia ide s tebou do práce, lebo má napísať esej o tvojom povolaní. Oksanu manželovo konanie dojalo.
Tušila, že jeho včerajší rozhovor s dcérou sa neskončil tým, čo počula, ale bol dlhý a ťažký. počas celého dňa Sofia pozorne sledovala svoju matku a pomáhala jej rozdeľovať lístky cestujúcim. Domov sa vrátila unavená, ale pomohla matke pripraviť večeru a po umytí riadu sa hneď pustila do písania ukrajinskej eseje.
Učiteľka uznala Sofiinu esej, najmä jej záver, za najlepšiu spomedzi všetkých ostatných. Prečítala z nej úryvok: „Moja mama tvrdo pracuje.
Kým my s otcom ešte sledujeme farebné sny, ona nám pripraví raňajky a ponáhľa sa do práce.
Kedysi som si myslela, že mamina práca je nudná a nezaujímavá, kým som s ňou nestrávila celý pracovný deň.
Nechápem len jednu vec: kde moja mama berie toľko sily a energie napriek každodennej únave? Tajomstvo je zrejme v nezištnej a úprimnej láske mojej mamy, ktorá si za to nič nevyžaduje. Mám svoju mamu veľmi rada, pretože byť dobrou mamou je to najhodnotnejšie povolanie!“
