Pokiaľ si Valentinu pamätám, mala na tvári úsmev. A tu stála predo mnou, akoby zomrela. Keďže sme sa poznali už dlho, rozhodol som sa nepredstierať, že som si jej stav nevšimol. Došli sme do parku a sadli si na lavičku.
A toto nám povedala o svojom živote. Zmenila sa, ale bohužiaľ nie k lepšiemu. Jej manžel sa opíjal. Zdá sa, že sa to nikdy nikomu nestane: firemné večierky, kancelárske romániky. Ach, tam je to dobré: “Len sa naštvi a zabudni na to.
“Neviem, ako odpustiť, rozumieš. Podala som žiadosť o rozvod. Áno, povedal, mysli na deti. Ale ja som si zásadne stála za svojím. Zbalila som si veci a odišla na daču.
Teraz má každý svoj vlastný život. Deti sú už dospelé: vyrástli a odsťahovali sa. Ona zostala doma so psom, mačkou a – počkajte si – so svokrou. Nikdy v živote sme sa nestretli. To je pravda, to je pravda. Ale nezosobášili sa, pravdepodobne preto, že svokra bola dlhé roky pripútaná na lôžko. Od prvého dňa ich manželstva sa o ňu vo dne v noci staral jej priateľ. Jej manžel ani nevstúpil do izby.
Rozvod bol ukončený, ale Valentyna ani nepomyslela na to, že by od svokry odišla k bývalému manželovi. Stará mama sa síce nehýbe, ale jej myseľ pracuje, všetkému rozumie.
Nehovorí nič, ale v očiach má vždy slzy. Bývalý manžel sa však nevzdáva. Bol rozhodnutý poslať matku do sanatória.
Je mu jedno, že Valentina je pripravená starať sa o ženu tak dlho, ako to bude potrebné. – “Nikdy sa nevzdám svojej babičky.
Stala sa mojou vlastnou osobou. Svojej bývalej som priamo povedal, že sa o ňu postarám. Ale on si stál za svojím. S akou ženou som žila viac ako 20 rokov… Od tohto stretnutia uplynulo niekoľko mesiacov.
Nedávno som jej zavolal, aby som zistil, ako to dopadlo. Ukázalo sa, že všetko je v poriadku. Jej dcéra pracuje na diaľku, a tak ju prišla navštíviť a pomôcť s domácimi prácami. Našťastie jej sily nemajú hraníc. Lekári ju vyšetrili a povedali, že je veľká šanca, že sa postaví na nohy. Bola taká šťastná, že to povedala svojej vnučke: “Za chvíľu vstanem a ty ma naučíš pracovať s počítačom. Vydeláme veľa peňazí…”
