Boli sme traja – ja, Snizhana a Lena. Zoznámili sme sa v prvom ročníku štúdia a odvtedy sme si blízki. Mysleli sme si, že sme najlepšie kamarátky, ale až jedna príhoda nám ukázala, ako veľmi sme sa mýlili…
Jedného dňa mi Snizhana zavolala a povedala, že s Lenou sedia v kaviarni, a pozvala ma. Povedala som, že tam čoskoro prídem, a začala som sa pripravovať, ale čoskoro som si všimla, že Snizhana zabudla zavesiť. A vypočula som si dosť zaujímavý rozhovor.
-O chvíľu tu bude… -Prečo si ju pozval, veď sa spolu bavíme. -Bude urazená.
-No a čo? -No big deal. Vráti sa vo svojom natiahnutom tričku. Neviem, kedy si naposledy kúpila šaty, a naposledy sa nalíčila pravdepodobne pred piatimi rokmi. – “A videli ste jej šaty? Potom sa ozval hlasný a dlhý smiech.
Vypol som telefón. Bolo to neuveriteľne frustrujúce, ale rozhodol som sa to nenechať tak. Vytiahla som si nové šaty, nalíčila som sa, obula som si opätky a išla som na stretnutie. Prirodzene, moji “priatelia” vyskočili, objali ma a zasypali komplimentmi.
Pozrela som sa na nich a usmiala sa. Čoskoro mi ponúkli, že pôjdeme nakupovať. “Skvelé. Ukážem im to.” – “Áno, dievčatá, to je dobrý nápad. Už ma nebaví nosiť roztiahnuté tričká.
Bolo jasné, že to nečakali. Ale moja šou sa práve začínala. “A ako sa ti páči make-up?” – Je krásny, prečo sa pýtaš?”
– Už päť rokov som sa nelíčila. Myslela som si, že moje ruky si to už nepamätajú. A vôbec, ste úžasní priatelia, že ste ma toľko rokov hostili s vyťahaným tričkom a bez mejkapu.
V tej chvíli bolo všetkým jasné, že ranný telefonát sa neskončil tak, ako si Snizhana naplánovala. – “Upokojte sa, práve sme hasili požiar.
-Cenil som si to teplo. Ďakujem ti, že si bol mojím priateľom toľko rokov. Ale od dnešného dňa zabudni na moje telefónne číslo.