V deň svojich narodenín sa Natália chystala navštíviť svojho syna v meste. Žila v dedine neďaleko svojho syna. Autobus tam jazdil dvakrát denne – o šiestej ráno a o štvrtej večer. Musel som ísť prvým autobusom, pretože som nechcel zostať na noc u Natáliinho syna kvôli postoju jej nevesty Oksany.
Mala jeden problém – autobus prichádzal do mesta skoro a jej syn a nevesta v tom čase zvyčajne ešte spali. Musela si sadnúť na lavičku a čakať do ôsmej hodiny ráno. Jej nevesta bola nepriateľská. “Prečo nezostaneš vo svojej dedine, Natália Fedorivna? Si stará žena, musíš myslieť na svoje zdravie. A vaša návšteva je pre nás veľmi nevhodná. Mohli ste aspoň zavolať, než ste prišli.
Natalia sa vydala ako dvadsaťročná. Jej budúci manžel bol od nej o päť rokov starší a nedávno si po absolvovaní poľnohospodárskeho inštitútu korešpondenčným spôsobom našiel prácu ako mechanik v kolchoznej garáži. Natália pracovala ako vedúca skladu kolchozu. Jedného večera v klube ju pri tanci oslovil pekný chlap a požiadal ju o tanec. – Saša, predstavil sa.
Tak sa zoznámili a po tanci ich v klube čakali miestni chlapci. – Mechanik, odprevadíš naše dievčatá? Je tu niekto, kto ich odprevadí, – povedal najrýchlejší z nich. – A ty môžeš napísať žiadosť …., – odpovedal Saša. Zvážime to za sedemdesiatdva týždňov,” dodal po odmlke. Chlapi zostali stáť, zrejme trávili, čo počuli. Svadba bola skromná.
Muž nemal nikoho okrem svojho mladšieho brata, ktorý sa po absolvovaní inštitútu práve zamestnal ako vedúci bytového a komunálneho oddelenia v meste. Bratia vyrastali v detskom domove. Natašini rodičia neboli bohatí, obaja pracovali ako obyčajní poľnohospodárski robotníci. Stôl bol prestretý v dome jej rodičov. Pozvali najbližších ľudí vrátane vedúceho kolchozu, ktorý im odovzdal kľúče od domu, ktorý bol Saši pridelený ako špecialistovi. O rok neskôr Natašu odviezli rodiť. “Čakám s dvojičkami,” povedal jej manžel, keď ju odprevádzal. Obaja snívali o tom, že budú mať naraz dve deti – chlapca a dievča. Pôrod prebehol dobre a narodil sa chlapec.
O dve hodiny neskôr priniesli Nataši hladného syna. Keď ho nakŕmila, do izby vošiel lekár a vedúca pôrodnice Vera Vasilievna. Primárka oddelenia dobre poznala Natašiných rodičov. Predtým, ako nastúpila na lekársku fakultu, žili s jej rodičmi v tej istej dedine a boli susedia. “Dnes sa jednej mame narodil syn a napísala odmietavý list. Zvinula papier a odišla. Nepodarilo sa nám ju presvedčiť. Chlapec je zdravý a veľmi pekný. Po odmlke sa Viera Vasilievna spýtala: “Chceli ste dvojčatá, však? Možno by ste si mohli vziať toto dieťa? Je škoda dať ho do sirotinca.
A váš manžel sám vyrastal v sirotinci. Myslím, že mu to nebude vadiť, však? A my to urobíme tak, aby to vyzeralo, že si porodila dvojičky. Potom dodala: “Ak nechceš, môžeme formalizovať adopciu, ale bude to trvať veľmi dlho a pre dieťa to bude ťažké. A ešte nie je známe, či vám ho dáme, alebo nie. Viera Vasilievna bola dobrá odborníčka a úžasný človek. Možno práve preto, že dobre poznala Natáliinu rodinu, ju oslovila s týmto nezákonným návrhom. Alebo možno boli ľudia v tých časoch iní, ľudskejší. Natália sa nezmohla na slovo, davom lomcovali pocity.
“Len sa zamysli. O niekoľko rokov nám poďakujete,” dodal lekár. A odišli. Večer prišiel do nemocnice Saša: “Viem, čo je to sirotinec. Nech zaregistrujú narodenie dvojčiat,” rozhodol. Saša prišiel do nemocnice za manželkou a dvojičkami v prezidentskej Volge. Po tom, ako odovzdal manželke obrovskú kyticu ruží a manažérovi fľašu sektu a bonboniéru, zdvihol obe deti. “Nastúp, hrdinská matka!” zažartoval, “sám predseda mi povedal, aby som si zobral jeho auto. Šofér otvoril Natalii dvere: “Budem ťa voziť ako kráľovnú! Rozhodli sa pomenovať svojho syna Pavla a adoptívneho syna Petra na počesť apoštolov, keďže obaja sa narodili 12. júla. Deti vyrastali rozdielne.
Kým Petryk bol jemný chlapec, Pavlík bol smelý a nezbedný. Obaja skončili školu v rodnej dedine, obaja nastúpili na vysoké školy. A ani jeden z nich netušil, že jeden z nich nie je rodák. Maryna, Petrova manželka, bola priateľská žena a o svojej svokre nehovorila inak ako “mama”. Pavlova manželka Oksana ju, naopak, oslovovala len priezviskom a správala sa k nej so zle skrývaným opovrhnutím. Žili v meste, dvadsať minút cesty autobusom.
Žili spolu všetci traja, vnuk mal už pätnásť rokov. Naposledy ju navštívili pred piatimi rokmi, keď Saša zomrel. Petro žil v Kyjeve, ale matku navštevovali každý rok. Prišli všetci štyria aj s dvoma vnúčatami. Keď Saša zomrel, Marina povedala: “Mami, poď bývať k nám, budeš tu sama, najmä vo vlastnom dome. Bez otca to bude ťažké.” “Kým mi budú fungovať nohy, budem ešte chvíľu žiť, a potom sa uvidí,” odpovedala. Natália sedela na lavičke pred Pavlovým domom a čakala, kým sa všetci zobudia. Presne o ôsmej vyšla na poschodie a počúvala pri zatvorených dverách. “Ešte spia.”
“Budem sedieť tu na schodoch,” rozhodla sa a sadla si na schody. Asi po pol hodine počula, ako sa otvorili dvere a Pavlo vyšiel na schodisko. “Mami, si tam zas? Oksana a jej syn odišli na dovolenku do Turecka. A ja musím byť na stretnutí s klientom.
Doma nikto nie je. Zober si taxík a choď domov, večer ti zavolám.” Podal jej dvesto hrivien, zabudol na jej narodeniny, zabudol, že nikdy nemala telefón.
Nataša plakala na autobusovej stanici, kým nechytila večerný autobus. Keď sa blížila k svojmu domu, všimla si pred ním zaparkované auto. Jej syn Petro opravoval verandu, vnúčatá rúbali drevo a Maryna piekla koláče. “Všetko najlepšie k narodeninám, mami,” pozdravili ju syn a nevesta. “Ži dlho, babka,” pridali sa zborovo jej vnúčatá.
Večer po slávnostnej večeri, keď sa snacha a vnúčatá odobrali spať, Natália pristúpila k synovi a povedala: “Peťo, chcem sa ti vyžalovať. Tvoj otec a ja nie sme tvoja rodina. Si naše náhradné dieťa. “Ja viem, mami. Zistila som to v desiatej triede, povedali mi to “dobrí” ľudia. Ale nechcel som teba a tvojho otca rozrušiť, tak som sa na nič nepýtal,” odvetil syn láskavo. “Pre nás všetkých budeš vždy kráľovnou,” dodal a pripomenul jej dávno zabudnuté slová volžského šoféra.
