V parku sedela mladá žena na invalidnom vozíku. Vyzerala unavene. Bolo zrejmé, že je rozrušená.
Dieťa kričalo v kočíku a ona tam sedela a nič nerobila. V tom čase sme boli s manželom v parku, nechceli sme zostať doma. Pomyslela som si, aká je šťastná, že má dieťa. Ale mne sa nikdy nepodarilo stať sa matkou. S manželom máme štyridsať rokov a liečili sme sa, ale bezvýsledne. Mala som jeden vytúžený sen: stať sa matkou.
Keď som počula detský plač, priblížili sme sa ku kočíku; zohla som sa, dieťa prestalo plakať a pozrelo sa na mňa. Usmiala som sa na dievčatko a ono mi úsmev opätovalo.
Bolo jasné, že svoju matku unavilo. Pozerala na dieťa s opovrhnutím: Boh jej dal dieťa, ale ona ho nepotrebuje, a niekto sníva o tom, že sa stane matkou, ale nemôže porodiť.
Zrazu mladá matka povedala: “Nechcem ju vidieť, ak sa vám páči, môžete si toto hysterické dievča vziať preč.” Myslela som si, že žartuje, veď ktorá matka by dala svoje dieťa preč? Ale ona trvala na svojom: “Myslím to vážne, vezmite si ju, v sirotinci povedali, že je zdravá, že je v poriadku. Chcel som ju nechať v sirotinci, ale lekár ma odhovoril a teraz to ľutujem.” Mala dvadsať rokov, bola sirota a vyrastala v sirotinci. Stretla chlapca a zamilovala sa do neho. Čoskoro som s ním otehotnela.
Jej priateľ ju však opustil a povedal, že to nie je jeho problém. Nemohla sa dieťaťa zbaviť, a tak sa rozhodla vzdať a nechať ho v detskom domove. Lekár to však odmietol a ona bola aj s dcérou zo sirotinca prepustená. Nemá peniaze ani kde bývať. Rozhodla sa dať dieťa do sirotinca.
Vybrala som dieťa z kočíka a pozrela na manžela. Rozhodli sme sa, že dievčatko budeme plakať celú noc.
Matka na mňa urobila dobrý dojem, zrejme slušná žena. Povedala, že otec dieťaťa je normálny človek, len darebák. Napísala list o opustení dieťaťa a ja s manželom sme si dievčatko vzali do opatery. Z mojej dcéry vyrástlo inteligentné a krásne dievča.
Takto náhodné stretnutie zmenilo náš život. Hoci náhody neexistujú. Možno Boh vypočul moje modlitby.
