Galia bola lenivá. Nikto si nepamätá, aká bola, keď bola vydatá. Od smrti jej manžela uplynuli tri roky. Celá dedina však vedela, že spí doobeda, napriek tomu, že má nevyspatého syna. A o jej zarastenej záhrade.
Všetci v dedine vedeli, že nepracuje a žije zo synovho vreckového a z toho, čo jej pošle svokra. “Ale ako mám pracovať? Komu nechám syna?” Halyna zakrývala svoju lenivosť starostlivosťou o syna. “Pošli ho do škôlky!” hovorili susedia. To však znamenalo, že Halyna bude musieť ráno vstávať skôr.
“Aj my potrebujeme peniaze na škôlku!” Halyna sa naďalej sťažovala na svoj život. Bolo dobré, že susedia nenechávali chlapca hladného, ráno ho nakŕmili raňajkami a matka sa budila a starala sa o syna Stěpašku…
Ale Oľha Zacharivna, Stěpačkova stará mama a Halynina svokra, odišla do dôchodku a presťahovala sa do dediny. Nechceme s vami žiť!” Halyna týmito slovami privítala svoju svokru. Ak sa ti to nepáči, choď k rodičom. Svojho vnuka ti nedám. Celá dedina bude mojimi svedkami na súde.
Budú hovoriť pravdu o tom, aká si matka! Štepka išiel na bicykli do obchodu. Priniesol peniaze a zoznam, na ktorom mala babička Oľga napísaný zoznam potrebného tovaru.
Predavačka dala všetko zo zoznamu do vrecka, prepočítala peniaze, zobrala od chlapca peniaze, prepočítala drobné a vložila ich dieťaťu do vrecka spolu s účtenkou. – Prečo si prišiel do obchodu, Stěpaš? Prečo neprišla tvoja babka alebo mama?”
– Babka okopáva záhradu a mama si zvyká na poštu, – odpovedal chlapec. Ja neviem. Moja babička jej to povedala: “Choď, zvykni si pracovať!”
