Anna mala devätnásť rokov, keď otehotnela. Bola sama a jej manžel slúžil v armáde. Ona aj jeho rodičia ju odmietli podporovať.
“Nechcem sa trápiť s dieťaťom,” povedala Aňina matka. Jej svokra sa s ňou kategoricky odmietla rozprávať. Podporila ju len otcova sestra. Mala štyridsať rokov, niekoľko detí a celý život pracovala.
Anya s ňou začala žiť. Keď bol Stas, Anyin manžel, demobilizovaný, ich dcéra už mala jeden rok.
Počas jeho služby v armáde Stasova matka svoju vnučku nikdy nenavštívila. Aňin otec a matka ich navštívili len dvakrát. Stas sa zamestnal v autoservise ako mechanik. Mladá rodina naďalej žila u tety. Ich dcéra chodila do škôlky a Aňa mohla chodiť do práce.
Čoskoro sa teta musela presťahovať do iného regiónu, dala svoj byt na predaj a Anya so Stasom si prenajali byt.
O niekoľko rokov neskôr Stasova stará mama zomrela. Svokra si našla kupcov na zdedený byt a bez ohľadu na to, ako veľmi Stas matku prosil, aby ho nepredávala, urobila to po svojom.
Peniaze použila na rekonštrukciu bytu a nákup niektorých vecí. “Nebudeš rekonštruovať môj byt,” odmietla synovu žiadosť.
Ukázalo sa, že Anyina matka nie je o nič lepšia ako jej nevlastná matka. Pred niekoľkými rokmi ju opustil manžel a ona zostala sama v trojizbovom byte. Ani ju nenapadlo, aby s ňou bývala jej dcéra s rodinou. Prešli roky.
Stas a Aňa majú vlastný dom, každý z nich má auto, ich staršia dcéra chodí do desiatej triedy a mladšia do tretej.
Môžu si dovoliť každoročné výlety do letovísk. Anyinu matku vyhodili z práce a Stasova matka odišla do dôchodku. Obaja sa obrátili o pomoc na svoje deti. Obaja boli tvrdo odmietnutí. Jediná osoba, ktorej sú Stas a Anya vždy ochotní pomôcť, je Anyina teta.
