Chlapec si pomýlil telefónne čísla a vytočil ju. V tej chvíli sa hádala s pokladníčkou a hrubo kričala do telefónu. Nastalo ticho. Opäť sa spýtala, koho chce, pretože telefónne číslo nebolo identifikované.
Tichý hlas sa opýtal na jej babičku. Už sa chystala hrubo odpovedať, že zavolala na nesprávne číslo, že tu žiadna babička nie je a ani nebude – číslo treba vytáčať opatrne, chlapče! Ale hlások bol taký jemný, že sa ovládla a pokojne vysvetlila, že na tomto čísle žiadna babička nie je a že je tu len teta ako ona.
Chlapec však opäť jasne nadiktoval jej číslo. Chlapec si pomýlil čísla a vytočil ju. V tej chvíli sa hádala s pokladníčkou a hrubo kričala do telefónu. Nastalo ticho. Opäť sa spýtala, koho chce vidieť, ale číslo nebolo upresnené. Tichý hlas sa opýtal na jej babičku. Opäť chcela hrubo odpovedať, že zavolala na nesprávne číslo, že tu žiadna babička nie je a ani nebude – číslo treba vytáčať opatrne, chlapče! Ale hlások bol taký jemný, že sa ovládla a pokojne vysvetlila, že na tomto čísle žiadna babička nie je a že je tu len teta ako ona. Lenže chlapec opäť jasne nadiktoval jej číslo.
Musel som na to prísť. Toto číslo mu dal jeho otec. Údajne sa toto číslo stalo novým telefónnym číslom jeho starej mamy, ktorá už staré číslo nemá. A nebolo jasné, kam sa stratilo. Potom sa môj otec rozhodol kúpiť jej novú. Dal mu nové číslo. A chlapec si ho zapísal. Alebo možno babička stratila aj tento telefón? Na to sa len zasmiala. Babička s najväčšou pravdepodobnosťou nemala čo stratiť. Stáva sa to.
Možno sa pri nahrávaní pomýlil. Nie je to veľký problém. Už odišla z pobočky banky a zabudla na hrubosť pokladníčky. Nechápala, ako mohla nájsť svoju babičku. A môj otec? Ani to nie je jasné. Chlapec sa pokúšal zavolať otcovi, ale jeho telefón bol vypnutý. Možno bol zaneprázdnený alebo pracoval. Alebo je batéria vybitá. Potom musel zavolať svojej matke! Ale nemal jej telefónne číslo. Už dávno odišla z ich života. Dokonca si ani nepamätá, ako vyzerá. Aj tak zavolá babičke alebo otcovi.
Prečo vôbec volá? Čo sa deje? Možno to nič nebolo? Aj tak čakal. Čakal dlho. Krv prestala krvácať. Ale bolesť neprestala. Aký druh krvi? Porezal si ruku?” Okamžite naštartovala auto a počas jazdy sa snažila zistiť, kde chlapec býva. Pozná len číslo bytu a domu, ale ulicu zabudol. Čo vidíte z okien? Na akom vozidle jazdí? Riadi váš otec auto? Musela si zapamätať číslo autobusu. Začala sledovať trasu autobusu a uvedomila si, že býva v susednom dvore. Okamžite vybehla na siedme poschodie a chlapec už otváral dvere. V ruke držal zvinutú ruku. Sadla si vedľa neho a rozbalila ju – bola ohromená!
Chlapec mal porezanú ruku od samotnej ruky až po rameno. Krv prestala tiecť, ale uterák bol pokrytý červenými škvrnami. Chlapec bol vystrašený, pery mu zbeleli. Okamžite ho chytila do náručia a odniesla ho dolu. Prebrala sa a vytiahla zošit, vytrhla list a napísala naň svoje číslo a nemocnicu, do ktorej idú. Išli na kliniku. Hneď sa začala tešiť, že je to lekár. Inak by nevedela, kam má utekať a čo má robiť. Tam ho začali zašívať. Pracovali rýchlo. Chlapec okamžite zaspal.
Držala ho v náručí, hladila ho po vlasoch a nechápala tieto nové pocity. V tej chvíli začal vibrovať telefón. Prerušila manželov krik a všetko mu vysvetlila. O tridsať minút neskôr k nim prišiel chlapcov otec. Ešte stále spal. Hladila ho po vlasoch. V podstate nebolo o čom hovoriť. Ale nehovorili. Len sedeli vedľa seba. Všetko mu už vysvetlila po telefóne. Všetko, čo sa stalo za posledné dve hodiny. Potom sa chlapec začal pomaly prebúdzať. Videl svojho otca a bol šťastný. A usmial sa na ňu.
Chystala sa odísť. Chlapec ju chytil za ruku a zastavil ju. Na chvíľu si sadla. Cítila sa nepríjemne z toho, ako sa rozprávali. Svojím spôsobom žartovali, ale ona tomu nerozumela. Slová sa menili na vety, ale stále im nerozumela. Potom sa uvoľnila. Dokonca si trochu ľahla: už ju bolel chrbát. Začala sa pristihovať pri tom, že sa jej páčia. Vyzerali harmonicky. Takto sa správajú len blízki ľudia.
A nezáleží na tom, koľko rokov majú účastníci rozhovoru alebo kto sú jeden pre druhého. Jeho stará mama s ním strávila noc. Plakala a nevedela, ako sa to stalo. Dlho chlapca objímala. Stále ho hladila a ospravedlňovala sa, že bola tak dlho preč. A chlapec do nej strčil nos, pobozkal ju a objal. A vyzerali tak šťastne! Chlapcov otec zavolal. Vedela, že zavolá. Koniec koncov, bol to slušný dospelý človek, takže to bolo správne. So slovami vďaky alebo sústrasti. Alebo len tak zo slušnosti. Práve to urobil. Začali sa rozprávať. Dlho. Ale nikam ju nepozval.
A ona s tým počítala, aj keď nemusel. Chcela len… predstavovala si, že bude predstierať, že je zaneprázdnená madam. Veď je lekárka, má veľa pacientov, len sa pokúsi nájsť si chvíľku na vypitie šálky čaju. Nemá rád čaj? Tak potom káva. Aký druh kávy? Aký druh praženia? Čerstvo uvarenú alebo z vrecúška? S mliekom alebo silný? Bez cukru? Pridáva len trstinový cukor. Ale tak, aby horkosť zostala.”
Na druhom konci telefónu zavesili a ona sa prebrala. Dokonca začala krútiť hlavou, aby zahnala všetky nezmysly, ktoré sa jej usadili v hlave. Prečo vôbec myslela na tohto muža? Už si tu vytvorila svoj život, stala sa súčasťou ich šťastného života. Tak veľmi chcela byť súčasťou tejto idyly. Dokázala by im pripraviť raňajky, nakŕmiť ich, dokázala by to. Videli by sa. A to sa aj stalo. Žili vedľa seba.
Kráčal vedľa krásnej dámy. Držali sa za ruky, smiali sa a rozprávali. V jazyku, ktorému nerozumela. Opäť. A vyzerali takí šťastní – pre ňu opäť nepochopiteľný stav. Pokúsila sa prejsť okolo nich, on si ju všimol a zastavil sa.
Zavolal na ňu a prišiel k nej. Začal predstavovať svoju spoločníčku a spomínať na časy, keď jemu a jeho synovi tak veľmi pomohla. Potom som ich predstavil ja. Ale v skutočnosti nebolo o čom hovoriť. Prečo opakovať to isté?” Zdvorilo sa usmiala a rozlúčila sa. Aspoň nejaká istota tu bola. Schovala si ruky do vreciek saka, aby si nikto nevšimol ich nervózne chvenie.
