Ivana Petroviča by nikdy nenapadlo, že nebude mať miesto vo vlastnom byte. – “Otec, nerozčuľuj sa,” vyšla na balkón jeho najstaršia dcéra Larysa. Zľutuj sa nad svojimi vnúčatami a daj nám svoj byt.
-Presťahujte sa k Ostapovej matke, má trojizbový byt. – “Otec, vieš, že s ňou nebudem vychádzať,” povedala, zabuchla dvere a vošla dnu. Ivana to prekvapilo, pretože si myslel, že so svojou zosnulou manželkou svoju najstaršiu dcéru vychovali správne, ale ako sa ukázalo, boli tam isté nedostatky.
“Dedko, nemáš nás rád? Prečo si taký chamtivý?” povedala jeho osemročná vnučka. Starý pán to už nevydržal: “Dobre, dám ti svoj byt. Len mi sľúb, že neublížiš Muchtarovi. O dva dni neskôr už bol Ivan Petrovič v domove dôchodcov. Malá, vlhká izba so štetcami a pavúkmi. – “Ahoj, volám sa Valja.” Vedľa mňa si sadla staršia žena. “Neboj sa, zo začiatku je to ťažké, ale zvykneš si.
-Poslali ťa sem aj tvoje deti? -Nie, nemám žiadne deti. Synovca. Prevzal byt a poslal ma sem. Ivan každý víkend čakal, kým príde jeho rodina. Ale nikto neprišiel. Jedného dňa prišiel do jeho izby sused Stepan. – “Tak tu si! Vedel som, že nechodíš na daču. Neposlal by si Muchtára von.
– “Čo? Čo je s mojím psom?” “Nebojte sa, dali sme ho na chvíľu do búdy. Potom sa Petrovič rozhodol, že nebude váhať a povie nám, čo sa stalo v jeho rodine.” – Zabudol si, že som právnik. Zoberte si veci a zostaňte chvíľu u nás, ja zatiaľ pripravím všetky dokumenty. Čoskoro našli ideálnu možnosť.
Spolu s exekútormi Stepan a Ivan vysťahovali rodinu svojej dcéry, potom byt predali, podiel z neho dali dcére a za zvyšok kúpili malý, ale veľmi útulný domček v dedine. – “Mám ešte jednu prosbu, Stepan. Pamätáš si na moju susedu v starobinci, Valju? Tak ju priveď do dediny. Stepan to urobil. A na druhý večer sedeli v útulnom dome traja ľudia: Ivan, Valja a Muchtar.
