Môj zať nechal telefón doma. Vybehla som poň a vtom mi prišla textová správa od mojej dcéry. Bola som nadšená, pretože sme práve boli spolu. Otvorila som ju a bolo to, akoby ma obliali studenou vodou.

Boli sme s manželkou veľmi šťastní, keď naša jediná dcéra chcela po svadbe žiť s nami. Máme vlastný veľký dom a zaťa sme mali radi, takže sme necítili žiadnu hanbu. A naše dieťa je po našom boku. Čo viac potrebujete? A správa o blížiacom sa narodení nášho vnuka nás s manželkou urobila tými najšťastnejšími ľuďmi.

Po prvom vnukovi nasledoval druhý a potom dvojičky. Manželka musela dať výpoveď v práci, lebo naša Milana s deťmi len šila. Ale čoskoro naša dcéra povedala, že sa nestane tulákom a chce ísť do práce. Aj v tom sme dcéru podporovali. Faktom však je, že pre moju manželku bolo veľmi ťažké starať sa sama o štyri chlapcov.

Musel som si vziať prácu domov, aby som jej s niečím pomohol. Ku koncu dňa sme boli s ňou ako citróny, niekedy sa nám pri večeri zaleskli oči. Myslíte si, že sa po večeroch starali o deti? Nič také, dokonca aj umývanie riadu po večeri bolo opäť na mne alebo na manželke.

Po “ťažkom” dni v kancelárii si Milana ľahla na pohovku, aby si oddýchla, ohurovala a nezabudla si vziať notebook. Manželka by dcére naznačila a potom priamo povedala, že deti potrebujú komunikovať s matkou. Milka nad tým len mávla rukou. Nebolo to tak, že by sme štrajkovali, takže sme s manželkou naďalej vykonávali všetky domáce práce a starali sa o deti. Až kým nám jedna udalosť neotvorila oči pre našu vlastnú dcéru.

V ten deň si môj zať zabudol doma telefón a potreboval ho v práci. Vzala som telefón a bežala som poň von, a potom som dostala správu od svojej dcéry. Znepokojilo ma to – čo sa stalo, že mi píše, keď sme práve boli spolu? Otvoril som správu a bolo to ako obliatie studenou vodou. Moja dcéra sa o nás v tej správe vyjadrila veľmi nelichotivo.

Najprv som si ani neuvedomil, že nás nazýva nacistami.

O zvyšku radšej pomlčím. Zaťovi a manželke som nič nepovedal. Sotva som prežil večer a počas večere som povedal, že už nemienim tolerovať ich prítomnosť v mojom dome. Všetci boli vyľakaní.

Moja dcéra sa len postavila. Manželka sa snažila zasiahnuť a upokojiť situáciu, ale ja som povedal: “Dosť! Vychovali sme našu dcéru zle, ak si po tom, čo nám sadla na hlavu, myslí, že sme paraziti. No už nebudeme parazitmi. Urobíme pre vás obrus. Teraz žijú s dohadzovačmi. Chudobná žena musí spať v kuchyni, má byt, nie súkromný dom. Spočiatku jej veľmi chýbali vnúčatá, najmä manželka. Potom ju povolali späť do práce a život sa začal pomaly zlepšovať. Manželka trvá na tom, aby som sa s dcérou zmieril. Nemám nič proti tomu, ale najprv sa musí ospravedlniť. Inak to nejde.

Related Posts