“Na každom kroku mi dávala najavo, že toto je jej domov, že bývam v jej dome, a nie naopak. Bola drzá a bez štipky taktu, správala sa ku mne ponižujúco, takmer ma začala presúvať z rohu do rohu ako nepotrebný kus nábytku.
” Odchádzala som z jedálne, keď na mňa od stola zamával pán Adam. Priblížila som sa k nemu tak rýchlo, ako mi to stuhnuté koleno dovolilo – “Pani Wandzia, včera som sa u vás nestihol zastaviť, dcéra odišla neskoro, nechcel som vás rušiť,” natiahol ku mne malý, mäkký balíček.
– Ale priniesla tieto šnúrky a nejaké stuhy, dokonca aj kúsok starej kvetinovej záclony, možno sa vám bude hodiť. Bola som smutná a osamelá – A predsa ako – bola som rada. – Ešte musím vyrobiť toľko týchto veľkonočných vajíčok, aby som ich mohla dať všetkým, aj pre opatrovateľky, a dokonca aj pani riaditeľka si vypýtala nejaké pre svoje vnúčatá – Usmiala som sa. – To som si myslela aj ja – odpovedal. – Moja dcéra bývala krajčírkou, takže jej zostalo veľa týchto zvyškov, rada sa ich zbavila z domu, mimochodom, urobila aj vianočné upratovanie v zásuvkách…
Keď som sa vrátil do svojej izby, ktorú som zdieľal s láskavou pani Jasiou, pomyslel som si, že len zriedkakedy si niektorý z obyvateľov tohto nášho domova zachováva toľko veselosti ako pán Adam. Nebol ešte starý, ale osud mu uštedril ťažkú ranu – po autonehode mu ochrnul na obe nohy. Jeho postihnutie syna očividne trápilo, a tak dal pána Adama preč sem. Aj ja tu žijem, ale bolo to moje vedomé rozhodnutie; nechcel som stáť v ceste šťastiu svojho jediného syna po tom, čo sa druhýkrát oženil s oveľa mladšou ženou, než je on sám.
Radšej som sa odsťahovala z vlastného domu, aby som sa nemusela pozerať na zívanie a večnú nespokojnosť svojej novej nevesty. Necítila som sa tu zle, rýchlo som sa prispôsobila, lebo som vždy mala rada ľudí. Keď som bola mladá, pracovala som pre komunitu a teraz sa rada zapájam do spoločenského života.Kedykoľvek som mohol, organizoval som podujatia, stretnutia, večery, súťaže, len aby život nebol taký beznádejný.
Aby ľudia cítili, že ešte stále môže byť krásny, radostný a zábavný. Napriek záťaži rokov, postihnutiu, odmietnutiu.
Riaditeľka a zamestnanci mi to dovolili, často sa na moje výkony pozerali s prižmúrením oka.A možno sa im to dokonca páčilo?Koniec koncov, niekedy som ich zachraňoval svojou vynaliezavosťou. Spočiatku som si myslel, že to robím pre iných, aby som zabil veľa voľného času, aby som nemyslel… Ale nakoniec som si uvedomil, že všetko, čo robím, je potrebné aj pre mňa, aby som vedel, že žijem. Stále som si spomínala na tie roky, keď bol môj dom plný života, keď moja prvá nevesta Mária stále spievala a varila a vnúčatá Renia a Jarus behali po dome, kričali na seba a hádali sa o všetko. Potom som toho niekedy mala dosť, bola som unavená, chcela som sa nadýchnuť pokoja a samoty. A vo svojej hlúposti som ľutoval svojich priateľov, že chcú byť sami.
Nuž, vyššia moc splnila tieto neuvážené želania!Manželstvo môjho syna sa rozpadlo.Jednoducho sa zbláznil, ako každý chlap v určitom veku. Ešte pred rozvodom Maria zobrala deti a odišla žiť k rodičom. A doma som mal konečne pokoj, pretože môj syn a jeho nová manželka si žili vlastným životom, v ktorom bolo pre mňa málo miesta.
Bože, ako som sa nenávidel za svoje zbožné priania!
Koľko by som bol dal za to, aby sa vrátili staré časy! A nakoniec som sa vzchopil v cti, že som ich začal jasne rušiť, najmä Ivonu. Na každom kroku mi dávala najavo, že toto je jej dom, že bývam u nej, a nie naopak. Bola drzá a bez štipky taktu, správala sa ku mne ako ku kusu nábytku, ktorý netreba presúvať z rohu do rohu. A môj syn bol doma len zriedka, jeho práca si vyžadovala, aby bol stále preč… Rozhodla som sa nájsť si miesto, kde nebudem nikoho rušiť.Vyhľadala som si tento domov dôchodcov, v krásnej, zalesnenej oblasti, a mala som tu spoločnú izbu s milou ženou.
A snažila som sa cítiť šťastná. Bola som tu už takmer rok. – Prídeme k vám skôr, Ivonka vám upečie koláč a čokoľvek iné budete chcieť, prinesieme, – povedal do telefónu. – Ale nebudeme mať veľa času… – Ale ja naozaj nič nepotrebujem – prerušila som ho. – Neobťažuj ma, mám tu všetko, upokoj sa. Na tej strane bolo chvíľu ticho
– Si si istá, mami? – spýtal sa napokon syn. – No, ak nič nepotrebuješ, mohli by sme odísť skôr. – Samozrejme, choď, – pokúsila som sa usmiať do slúchadla, hoci ma dusilo v hrdle. – Prajem ti dobrý odpočinok a dávaj pozor, aby si nič nezlomila.
Potom som sa smutná vrátila do svojej izby a snažila sa zadržať slzy.Pani Jasia, ktorá pre postupujúci reumatizmus trávila čoraz viac času v posteli, sa na mňa spoza očí pozrela – Môj syn nepríde, však? – povedala a vzdychla si. – No, odkiaľ to viem, počula som to už toľkokrát, že som dokonca prestala čakať
– Mladí ľudia majú svoje veci, svoj život, – snažila som sa Macíka nejako ospravedlniť. – No ja, ja už veľa nepotrebujem. Okrem toho nepotrebujem ich návštevy. Na začiatku som sa búrila, snažila som sa dožadovať ich pozornosti, svojho miesta v detských rodinách, – prikývla pani Jasia. – Ale potom som to nechala tak, uvedomila som si, že čím skôr sa zmierujem so svojím novým stavom, tým to bude pre mňa lepšie, bude to menej bolieť.
Na tom, čo pani Jasia hovorila, niečo bolo. Zmieriť sa… Iste, ale možno nie celkom takto, možno bez tej beznádeje v mojich očiach. Pokúsiť sa naučiť tu žiť, akoby bol človek vo svojom vlastnom dome. Pretože, koniec koncov, táto pekná, pohodlná budova bola teraz naším domovom. Posledná… Vtedy som sa na ňu pozrel, na jej unavenú tvár, v ktorej nebol ani tieň radosti, a zrazu som sa usmial. Svoju cestu z osamelosti som sa rozhodol, že nebudem vyť do vankúša, keďže teraz je to môj domov. Chcela som upiecť svoje tradičné koláče pre domácnosť. Riaditeľka sa na mňa, pravda, pozrela trochu neisto, keď som jej povedala o svojom nápade.
– Uvedomujete si, že potrebujete rozbiť asi sto vajec? – Žiadny problém, vstanem o štvrtej ráno – sľúbila som. – No, ak dokážeš presvedčiť šéfku, nemám nič proti tomu – súhlasila, ale stále na mňa pozerala podozrievavými očami. – Zvládneme to, neboj sa – šťastne som sa zasmiala. Pani Jasia sa na môj výkon spočiatku pozerala so zjavným nesúhlasom, ale keď som vytiahla prvý plech z rúry, ponúkla sa, že mi pomôže.
– Wandzia, máš návštevu… – Krzysiek už odišiel… Zastavila som sa, lebo za Anetkou som uvidela svoju prvú nevestu, Máriu. – Ahoj, mami – jej guľatá postava sa vkotúľala do miestnosti a okamžite priniesla trochu radosti, závan jari a slnka; myslím, že to bol jej úsmev, jej šťastné oči. Mária už nie je moja nevesta. Nikdy som nedokázala pochopiť svojho syna. Prečo vymenil takú srdečnú a nežnú ženu za túto nafúkanú, namyslenú nýmandku?
Rýchlo som vstal, podišiel k Marii a vzal ju do náručia. Pocítil som známu vôňu parfumu, tú jemnú, príjemnú vôňu, ktorou býval presiaknutý celý dom. – Aké prekvapenie – zašepkal som. – Len včera som sa dozvedel, že Krzysiek odišiel na Vianoce – povedala Marysia. – Zavolal deti s prianím – išli na lyžovačku – povedala som
– Viem, preto som prišla – pozorne sa na mňa pozrela. – Aby som ťa pozvala k nám, možno aj na tak dlho, ako budeš chcieť. Takže… mami, prišla som po teba, naliehavo ťa potrebujem. Maria hovorila čoraz rýchlejšie, akoby chcela zakryť svoje a pravdepodobne aj moje emócie. A ja som tam stála, neschopná vydať zo seba jediné slovo. – Veď ty… – konečne som sa uškrnula, ale nedopovedala som. – Chceš povedať, že už nie som Christopherova manželka, však? – Prikývla. – Bez ohľadu na to, kto je teraz jeho ženou, ty budeš pre mňa vždy matkou, mojou druhou matkou a pre moje deti babičkou. Návšteva mojej nevesty ma tak prekvapila, tak dojala, že som jej ani neponúkla čaj. Sadli sme si za stôl, pani Jasia na mňa zdvihla oči
– No, hádam sa naša Wandzia musí baliť – usmiala sa. Pokrútila som hlavou – Nie, nie, to nemôžem! Tak náhle vás všetkých opustiť… – Môžeš, môžeš, ženská, uisťujem ťa – Jasia mi pevne stisla ruku. – Pokiaľ máš ešte ku komu ísť, zbaľ sa a choď! Nechávam tu svojich priateľov Keď odišla, rozplakala som sa, nedokázala som zadržať hlúpe slzy. Potom ma pani Jasia objala okolo ramien, pevne ma objala – Počula som, čo povedala tvoja snacha, – zašepkala mi do ucha. – Že vždy budeš jej druhou mamou.
Mal by si byť šťastný, Wandeczko, manželka môjho syna sa mi už desať rokov neozvala, táto žena mala pravdu. Mal by som byť šťastný, lebo budem tráviť čas s vnúčatami, – pokračujte, pani Wandeczková, – Adam mi stisol ruku na rozlúčku, ale aj na nás si spomenúť a vrátiť sa. Čakáme ťa tu, najmä ja – pri týchto slovách sa začervenal a uhol pohľadom nabok. Naklonila som sa nad neho, pobozkala som ho na stred sivých vlasov – Určite sa vrátim, pán Adam, k vám, do vášho domu… aj k vám – zasmiala som sa a otvorila som skriňu. Bol čas začať baliť, Marysia, moje slniečko, ma mala vyzdvihnúť o dve hodiny…