“Božena a ja sme boli manželia už tridsať rokov. Napriek nášmu dlhému trvaniu sa mi zdalo, že v našom vzťahu stále živíme určitú úroveň romantiky a intimity. Každý rok na výročie svadby sme sa vracali na miesto, kde sme sa spoznali.” Naša láska sa zrodila z ničoho nič. Pri rieke Solina. Stretli sme sa na výlete s priateľmi.
Bożenka bola kamarátka sestry môjho priateľa z univerzity. Hneď som si ju obľúbila. Prvý večer výletu sme strávili pri táboráku, rozprávali sme sa o záujmoch, rodinách, ambíciách do budúcnosti. Druhý večer sme sa už pozerali na hviezdy a držali sa za ruky. Z výletu sme sa vrátili ako pár a tak to aj zostalo.
Na Solinu sme sa radi vracali a dbali sme na to, aby sa výlet konal pravidelne každý rok – dokonca aj v čase pandémie sme sa snažili zorganizovať jubilejný výlet, napriek nepriazni osudu. Veľmi mi lichotilo, keď som videl, ako sa moja žena na tieto výlety každoročne pripravuje. Vždy chodila ku kaderníčke a kozmetičke, kupovala si nové oblečenie. Máloktorá žena s takýmto manželským vekom ešte vynakladá také úsilie pre svojho manžela.Preto som ani ja nezostala dlžná. Vždy som sa rozplýval nad najlepšou reštauráciou v okolí a nosil som manželke darčeky.Mali sme šťastie, že hotel, v ktorom sme absolvovali náš prvý spoločný výlet, bol stále v prevádzke. Našťastie v ňom prebiehala pravidelná rekonštrukcia, takže naše romantické výlety sa nemuseli odohrávať v sparťanských podmienkach.
Tešil som sa na výlet Mal som dojem, že už niekoľko rokov si manželka naše výlety užíva ešte viac.Tesne pred odchodom bola vždy nadšená, dokonca ešte viac ako v prvých rokoch po svadbe! Cítil som sa tým príjemne ukolísaný. “Koľko chlapov sa môže pochváliť tým, že ich manželky sa o nich stále tak zaujímajú a pri vyhliadke na romantický víkend sa im podlamujú nohy?” pomyslel som si hrdo.
Nie je to tým, že by sme boli dokonalé manželstvo. Aj my sme mali konflikty a krízy, tak ako všetci. Tá posledná sa odohrala pred niekoľkými rokmi, tesne pred naším výročím, ale aj tu sme objavili magickú silu Soliny. Ten pamätný víkend pred niekoľkými rokmi sme strávili zväčša oddelene. Ja som bol na rybách a Božena sa motala okolo jazera a prechádzala sa. Jedného večera sa však vrátila do svojej izby s úplne zmeneným postojom. Bola šťastná, oči jej žiarili.
– Przemek, zabudnime na všetko, je mi to ľúto. Nemáme sa o čom hádať,” povedala zrazu a pevne ma objala, čo ma prekvapilo. Niekoľko predchádzajúcich mesiacov dokázala moja žena len nepríjemne vrčať a neustále sa mi ospravedlňovať. Táto príhoda ma však utvrdila v presvedčení, že každoročné výlety k rieke Solina sú základom nášho vzťahu.
Nech sa stane čokoľvek, vždy si musíme nájsť čas a peniaze na výlet. Toto miesto malo očistnú silu. Zahaľovalo nás do spomienok a pripomínalo nám to, čo je v živote najdôležitejšie: nás. Na okrúhle výročie nášho manželstva som plánovala niečo výnimočné: tridsiate. Párovanie perál, a tak som sa rozhodol darovať svojej manželke šnúru pravých perál. Dúfal som, že ju toto symbolické gesto dojme.
Keď sme však prišli na miesto svadby, spomenul som si na kvety. Bolo by pekné, keby moja žena dostala aj tridsať ruží – najmä preto, že tento rok výnimočne vylepšila svoj vzhľad. Určite veľa minula na nového kaderníka a sadu novej spodnej bielizne, ktorú som ešte nevidel, ale videl som výpis z obchodu na kartičke, tak som si tipol
– Boženka, sadni si, relaxuj, možno si zdriemni. Pôjdem sa na chvíľu pozrieť, ako tento rok vyzerajú hospodárske rybníky, zájdem do obchodu po víno na večer a vrátim sa, – pobozkal som manželku a nechal naše tašky na posteli. Chcel som, aby si Bożena myslela, že moja neprítomnosť bude dlhšia. Potom by som ju naozaj prekvapil, keď by som ju zobudil z popoludňajšieho spánku s veľkou kyticou kvetov. Vybrala som si tradičné: ruže. Tentoraz som však namiesto červených ruží zvolila čajové.Kytica ďalej vyčerpala môj rozpočet, najmä po kúpe perlového náhrdelníka, ale to nevadí – moja žena za to stojí! Rozhodol som sa potichu vkradnúť do našej izby.
Boženka nevedela, že som si z recepcie vzal druhý kľúč od apartmánu. Otvoril som elektronický zámok, odklopil dvere a už som sa chystal vyjsť spoza veľkej kytice, keď… som uvidel svoju ženu na posteli s cudzím mužom! Poznal som ho, bol to drevorubač pracujúci neďaleko nášho hotela – čo sa to tu deje! – Zúrivo som vykríkla – Bože… Przemek… – Božena vyskočila z postele a začala sa narýchlo obliekať. – Kľud, všetko ti vysvetlím – Čo mi budeš vysvetľovať! Situácia, v ktorej som našiel svoju ženu s týmto chlapom, nenechávala žiadne ilúzie o povahe ich vzťahu. Bożena ma podvádzala! Rozzúril som sa.
Nie som na to hrdý. Mal som sa jednoducho otočiť na päte a odísť tak, ako som stál, ale mal som v sebe príliš veľa hnevu a frustrácie. Začal som na svoju ženu hádzať urážky a výzvy.Vystrašený drevorubač rýchlo utiekol z našej izby skôr, ako som sa naňho stihol poriadne sústrediť. Keby zostal dlhšie, mohol by som mu ublížiť a my s manželkou by sme zostali sami. Božena sedela na kraji postele s rozstrapatenými vlasmi a plakala, zatiaľ čo ja som trhal okvetné lístky a listy z kvetov, ktoré som jej chcel dať, a hádzal som po nej tieto “rastlinné piliny”
– Ako si mohol, Božena! Veď som ti toľko ponúkal! Tak veľmi som ťa miloval! Nikdy som sa na iného ani nepozrela, trpezlivo som znášala tvoje nálady, každú nedeľu som ti nosila raňajky do postele! – kričal som a vymenúval manželke všetky svoje zásluhy. – Przemek, ja viem, ja to všetko viem… – plakala manželka. – Neviem, čo som si myslel, naozaj. Bolo to také nové. Tak vzrušujúce. Znova som sa cítila ako žena. – Ty si sa so mnou necítila ako žena?!
– Przemek, tak to nie je… Začalo sa to pred pár rokmi… – Božena sa zamotala. – Pred pár rokmi?! Ani sa netváriš, že to bolo jednorazové? Prečo mi rovno nevrazíš nôž do srdca, čo? – Zakričal som – Chcem byť k tebe úprimný… – Teraz ma tvoja úprimnosť nezaujíma, – zavrčal som – Przemek, prosím ťa, nech sa aspoň ku všetkému priznám… Vtedy sme prežívali krízu. Hádali sme sa, prišli sme sem už konfliktní.
Marek sa mi prihovoril, keď som plakal v susedstve. Stalo sa to akosi samo od seba… Ani neviem kedy a ako.Bola som len smutná, nešťastná, bála som sa o naše manželstvo.Utešoval ma. A potom… už som nevedela, ako to zastaviť,” povedala mi Božena plačlivým hlasom. “Nechcem to počuť,” povedala som pomaly ľadovým tónom po chvíli ticha medzi nami. – Na tom všetkom nezáleží. Predo mnou sa neospravedlníš. Chcem len, aby si vedel, že si ma rozbil na kúsky. Tu máš, vezmi si to. Vracať šperky prináša smolu a ja už toho mám dosť, – zavrčal som a hodil škatuľku s perlami po manželke.
– Przemek, urobil som chybu, – manželka pokračovala v plači. – Ja to napravím, prosím, len ma nechaj… – Vypadni. V pondelok podávam žiadosť o rozvod. Môj názor nezmeníš.Zbaľ sa, odíď a zmizni z môjho života.Chcel si dobrodružstvo? Tu máš, – ani som sa nepozrel Boženiným smerom, keď som vyslovil tieto slová. Je to už týždeň, čo som sa vrátil z výletu. Ešte som nepodal žalobu, ale už som si našiel právnika. Zatiaľ bývam u priateľa. Som rozzúrená, ale zároveň mám zlomené srdce.
Ako mi to mohla urobiť? Záležalo mi na nej a na našom vzťahu. Jej priatelia mi závideli. A takto sa mi odvďačila? – Pekný darček ku okrúhlemu výročiu… – zamrmlal môj priateľ Franek, keď som mu pri pive vyrozprával celý príbeh. – Neboj sa, kamarát. Nenechám ťa v tomto trápení samého. Ešte jej to vrátiš takým spôsobom, že bude tieto previnenia ľutovať! Zatiaľ je to jediná vec, ktorá ma drží pri zdravom rozume. Vyhliadka na to, že sa Bohyni pomstím za všetko utrpenie, ktoré mi spôsobila.
