Môj syn je už dlho ženatý. On, jeho manželka a dcéra žijú v stiesnenom jednoizbovom byte v internáte. Pred 7 rokmi však syn kúpil pozemok a začal na ňom stavať vlastný dom. Rok bol zarastený burinou.
Po roku ho vykopali, postavili plot, vyliali základy a potom ho opäť nechali stáť. Za všetky tie roky bolo prvé poschodie sotva dokončené. Nechcú malý domček, do ktorého by sa mohli hneď nasťahovať, chcú sídlo, a tak predali svoj dvojizbový byt na prvom poschodí, vymenili ho za internátnu izbu a spolu s vnučkou tam žijú v stiesnených podmienkach.
Keď ma príde navštíviť môj syn s rodinou, všetky rozhovory sú o stavbe: čo vidia v budúcnosti, ako bude zavedená voda a plyn, z čoho bude strecha a ako by mal byť dom izolovaný.
Moje problémy nikoho nezaujímajú: ak hovorím o svojom zdraví, téma sa rýchlo zmení. Vždy som pochopil, o čo sa syn a nevesta snažia: chcú ma presvedčiť, aby som predal svoj dvojizbový byt a dokončil dom.
Hovoria, že potom budeme žiť všetci spolu. Niekedy, v ďalšom živote, pretože nikdy nebudú mať dosť peňazí na to, aby postavili to, čo naozaj chcú. Vyslovil som ich myšlienky nahlas, povedal som: “No, chcete, aby som sa venoval predaju?”.
Prikývli kladne a začali hovoriť o tom, ako dobre by sa nám všetkým bývalo v novom dome. Pozerám na svoju snachu a myslím si, že ma nenávidí, nikdy mi nepovie pravdu, a teraz sa stala takou milou. Ale na druhej strane mi je ľúto môjho syna, on tú stavbu nikdy nedokončí.
Budú žiť v tej jednej izbe až do dôchodku. Začal som o tom premýšľať. Ale kde by som mal bývať? Predsa sa s nimi nebudem deliť o izbu alebo bývať v nedokončenom dome: “Premýšľali sme o tom a rozhodli sme sa, že na vidieku budeš šťastná!”
To si myslela aj ona. Mimochodom, máme daču, ktorú ani nemôžeme predať: zdedili sme ju so sestrou po rodičoch a chodíme tam v lete oddychovať. Ale to je presne to, čo to je – letná dača! Nie je zateplená, steny sú tenké, drevené, sú tam tri miestnosti a veranda, v štýle sovietskeho dedinského domu. Záchod je vonku a vodu musíme nosiť vo vedrách z ulice.
Ak to v lete nie je príliš ťažké, s príchodom chladného počasia sa to zhoršuje. Nie je tam plyn, iba dovezené fľaše na varenie jedla. Vysvetľujem im, že tam so svojím zdravím neprežijem ani jednu zimu, je tam zima. Moja švagriná povedala: “Dáme ti do izby kúrenie!” Vďaka, bolo to užitočné! Ako sa chodí na záchod v mraze? A ako sa normálne umývaš?” povedala mi: “Ale oni nejako žijú na dedinách!” Ponúkol som im, aby tam bývali sami a dali mi vlastnú izbu, ale oni majú prácu a školu, a ja som dôchodca, môžem počkať!
Prenájom bytu tiež nie je výhodný, a ja musím všetky peniaze minúť na stavbu! Už dlho chodím k svojmu slobodnému susedovi Ivanovi Semenovičovi, pomáham mu. On aj ja sme už dlho slobodní.
Má vlastný dvojizbový byt. A nedávno som si vypočula rozhovor medzi mojou snachou a jej matkou.
Povedala, že najprv plánovali predať môj byt, a keďže som nechcel ísť na daču, museli ma nejako vysťahovať k Ivanovi Semenovičovi. Bol som ohromený, ale to sa dalo čakať.
Snacha je veľmi ľstivá, nedovolí mi pokojne bývať v ich dome a ja som vedela, že má niečo za lubom. Ale aj tak sa cítim previnilo. Na jednej strane musím pomáhať synovej rodine. Ale na druhej strane nechcem v starobe zostať na ulici. Čo mám robiť?