Zobudila som sa uprostred noci z kómy. Sir, bol to šialený boj, bol som v chladnom pote. Tento sen ma prenasleduje sedem rokov. Vedel som, že som urobil niečo neľudské a neviem, ako sa teraz umyť. Sníval som o tom zimnom dni znova a znova.
Vo sne som opäť plakal, znovu som pocítil hnev a podráždenie, opäť hrubo chytil dievča za ruku a hodil cez prah.
A tam sa vystrela temnota k nej a vtiahla ju do svojho majetku. Len som vedel, čo som urobil. Pred siedmimi rokmi som bol ženatý s Ludmila. Bola to dievča z dediny mojich rodičov. Po svojom prvom manželstve sa vrátila do domu svojho otca.
Od svojho prvého manžela mala dcéru. Keď sa začal román, Sonya bola osem. Spočiatku som pokojne prijala prítomnosť jej dieťaťa, ale keď sme začali žiť spolu, dievča ma začalo poškriabať. Bola trochu tĺknutá a trochu jednoduchá, škaredá káčatka s pšeničnými vlasmi. A jedného dňa, keď Luda išla k svojej matke, videl som riva Sonyu a ponáhľal som sa na ulicu. Bolo to december. O hodinu neskôr som sa ochladila a vyšla, aby som ju vrátila, ale nebola. Jej telo bolo nájdené v lese za tri dni. Ona je zmrazená. Neviem, prečo išla do lesa. Potom bol muž so mnou ružou. Pozrie sa na mňa. Ja sa vidím ako ja. Nebol deň, keď moje svedomie mlalo.
Celý tento čas som požiadal Boha len jednu vec – dať mi šancu nejako zmeniť. Jedného dňa som prišiel domov z práce. Bol to opäť šťastný december. Neskoro bol čas. Zrazu, na ceste, si všimol malú postavu, ktorá sotva ťahá nohy. Zastavil auto. Ukázalo sa, že je to malé dievča. Keď som ju prvýkrát uvidela, bola skoro ako Sonya. – Dostať do auta, zmraziť.
Dievča sa na mňa pozrela so strachom. – Nebudem ti ublížiť, sadni si. Rozhodla sa dôverovať. Opustila dom, pretože jej rodičia robia alkoroliku. A potom som si uvedomil, že to bola šanca, ktorú som tak dlho hovoril. Som žiarivá parole čierna. Ona a ja sa dobre vodia. Chápem, že sa nemôžem dostať spolu so svojou provou, ale aspoň chcem uľahčiť svoj osud. Už o tebe viac nesnívam.
