Som ženatý 25 rokov. V priebehu rokov som bol taký láskavý. Nikdy nepočul jemné slovo od človeka. Je z mesta a ja som z dediny. Pokiaľ si pamätám sám seba, pracujem dve práce, aby som zabezpečil rodinu J. samotný človek sedí doma, hovorí, hľadá prácu, ale nenájde. Keď som vstala, mal na mňa ruku.
Trpel som len kvôli hriechu. Čoskoro jeho syn vyrástol, jeho život sa zlepšil. Vstúpil na univerzitu a začal pracovať.
Bol to pre mňa svieži dych vzduchu. Môj manžel a ja sme dlho žili ako susedia. Nevedel, koľko zarobím, a začal som intenzívne odkladať na starobu len ja som sa mohol hromadiť
veľká okrúhla suma – ako vedeli, že muž je vážne statočný. Lekári povedali, že pravdepodobnosť, že po liečbe sa jeho stav zlepší – veľmi malý. Ale aby sa zachovala normálna kvalita života, bolo potrebné neustále brať podobne.
Za pár mesiacov som vynaložil všetky svoje úspory na robenie a starostlivosť o svoje úspory. Samozrejme, urobil som pre neho všetko, dal svoje peniaze, ale potom si pomyslel. Stojí za to, aby táto osoba strávila svoju budúcnosť? Čakal som na neho toľko rokov. Jediné svetlo v mojom živote je môj syn. Pomáha aj finančne, stará sa o svojho otca. Cítim sa mu tak ľúto. Otec pre všetkých
tieto roky nikdy nedali nič svojmu synovi, dokonca aj v detstve. Bola som rozmaznaná senom. Snažil som sa mu kúpiť auto a bicykel. A človek mohol dokonca jesť svoje sušienky. A potom syn teraz míňa svoje peniaze na svojho otca. Mohol by som budovať svoju budúcnosť.
Môj manžel a ja sme ženatí len na papieri. Neodvážil som sa odpisovať, obávam sa reakcie a odsúdenia známych a príbuzných. A potom môžu povedať, že som ho nechal v ťažkej pozícii. Cítim sa za neho naozaj zodpovedný. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som čo najviac predĺžil jeho život. Budem sa obetovať znova. Nemyslím si, že to zahodím, len sa snažím zachrániť.
