S priateľom žijem už rok a pol. Mám 28 rokov a on má 33 rokov. Zdá sa, že sme v správnom veku na založenie rodiny a detí, ale o manželstve a spoločnej budúcnosti nemôže byť ani reči.
On už raz ženatý bol a nechce to robiť znova. Tvrdí, že ma potrebuje lepšie spoznať, aby zistil, či budem dobrá hostiteľka… Najprv som bola proti spoločnému bývaniu a “skúšobnému režimu”, ale keď som si uvedomila, že náš vzťah nechce rozvíjať iným spôsobom, súhlasila som, že sa k nemu nasťahujem. Mladý muž býva v byte, ktorý zdedil po svojom strýkovi.
Nie je to veľmi veľký byt, ale pre nás dvoch úplne stačí. Predtým, ako sme sa spolu nasťahovali, som mu vysvetlila svoj postoj: “Súhlasím, že s tebou budem žiť maximálne rok, a potom chcem počuť tvoje rozhodnutie – ak nie, rozchádzame sa, aby sme nestrácali čas.” Neochotne súhlasil, ale tak trochu súhlasil. Krátko nato dal z vlastnej vôle výpoveď. Bol som na jeho strane a snažil som sa mu pomôcť v núdzi, preto som sa rozhodol odložiť našu dohodu na lepšie časy. A on zabudol aj na to.
Stále si nenašiel stálu prácu, pretože mnoho spoločností v našom meste tento rok zatvorilo. Chce pracovať len vo svojom odbore a nemá záujem pracovať ako taxikár alebo kuriér na boku.
Všetky náklady pre mňa. Sotva to dostávam. Koniec koncov, aj pre mňa a verejnoprospešné služby, potraviny a iné nepredvídané výdavky. Verí, že milujúca žena by mala podporovať a pomáhať jej priateľ. Ale on nie je pre mňa ani človekom, a ja neviem, či budú. Povedz mi, ako byť?
