Naša rodina nikdy nerešpektovala práva žien. Môj otec rozhodoval o všetkom za moju matku a za mňa. Rozhodoval o tom, do akých klubov mám chodiť, čo má mama robiť, a dokonca aj o tom, ako si má ostrihať alebo zafarbiť vlasy.
A moja matka… tá vždy mlčala. Moja matka hovorila, že by som sa mala stať poslušnou ženou a robiť všetko, čo mi manžel povie, aby ma, nedajbože, neopustil z rozmaru. Našťastie som nemala povahu po matke. Vždy som bol rebel a otcovi sa to nepáčilo.
Keď sa narodil môj brat, mal som 15 rokov. Už vtedy som si všimol, že všetka láska mojich rodičov smeruje k nemu, ale neurážalo ma to. Vedel som, čo budem neskôr v živote robiť. Po skončení školy mi rodičia začali dohadzovať syna bohatého priateľa, ale ja som im na ich triky neskočil. Môj brat sa nikdy nesnažil zarobiť ani cent. Záležalo mu len na zábave a nikdy nemyslel na finančnú nezávislosť od rodičov. V 21 rokoch sa rozhodol oženiť.
Až na piate výročie svadby som sa dozvedela, že sa oženil na úkor svojich rodičov, alebo skôr na úkor pôžičky svojich rodičov. Keď už hovoríme o výročiach… moja rodina si na mňa spomenula len na sviatky. Predtým som ich videl pred dvoma rokmi na výročí mojej mamy. Na rodinnú oslavu môjho brata som im daroval drahé posteľné prádlo, ktoré prijali s kyslými tvárami.
Večer za mnou prišiel brat a spýtal sa ma, prečo mám, dočerta, 31 rokov a som stále dievča. Potom som si išla sadnúť k rodičom s tým, že sa s nimi trochu porozprávam, a oni sa ma spýtali, koľko peňazí budem mesačne dávať synovcovi.
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, prečo by som ho mala podporovať, keď rodičia ešte žijú, ale ukázalo sa, že som sama, nemám vlastné deti, a tak musím bratovi pomáhať s výživou rodiny. Pohádali sme sa, poďakoval som mu za hostinu a vrátil som sa domov v hroznej nálade. Tam na mňa čakal môj snúbenec.
Povedal mi, že som urobila všetko správne, upokojil ma a sadli sme si k nášmu obľúbenému seriálu.
