V jedno krásne jarné ráno, keď som išiel do práce, som stretol 12-ročného chlapca s ruksakom, ktorý pri chôdzi plakal. Všimol som si, že ľudia okolo neho ho buď ignorovali, alebo sa naňho len vystrašene pozerali, ale nikto sa k nemu nechcel priblížiť.
Trochu ma to znepokojilo, a tak som sa rozhodol k chlapcovi pristúpiť a spýtať sa ho, čo sa deje. “Prečo plačeš, mladý muž?” spýtal som sa s úsmevom a pokojným hlasom. Chlapec sa na mňa pozrel so slzami v očiach a povedal: “Dnes som išiel do školy skôr, ale bola zatvorená a vyučovanie bolo zrušené.
Nič som o tom nepočul a musel som len tak skoro vstávať. Mama a otec sú v práci a kľúče som si nechala doma. Nemôžem im zavolať, lebo mám vybitý telefón. – Neboj sa, vyriešime to.
Nemala by si tak plakať. Si už dospelý,” povedala som a snažila sa ho utešiť, “pamätáš si telefónne číslo svojich rodičov?” “Nepamätám,” odpovedal. “Možno ho máš niekde zapísané,” navrhla som. Chlapec pokrútil hlavou a oči sa mu opäť začali plniť slzami. Snažil som sa ho upokojiť a povedal som mu, že situáciu vyriešime.
Povedal som mu, že pracujem neďaleko a môžeme mu tam ísť nabiť telefón. Súhlasil a išli sme na moje pracovisko.
Našťastie som mala nabíjačku, ktorá pasovala na jeho telefón, a hneď som ho zapojila. Zavolala som jeho rodičom, ktorí boli prekvapení, že sa im ozývam, a poďakovali mi za pomoc. O pol hodiny neskôr prišiel chlapcov otec a vzal ho domov.
V práci sme s kolegami dlho diskutovali o tejto situácii a žartom ma nazývali opatrovateľkou. Ale stálo to za to, vidieť toho chlapca opäť sa usmievať. Škoda len, že nikoho predo mnou nenapadlo pomôcť mu.
