V materskej škole pracujem už dlho a za tie roky som videla veľa zaujímavých vecí, ako napríklad deti zo sociálne slabších rodín, ktoré chodia do škôlky samy alebo ticho sedia pri stole a jedia, zatiaľ čo ostatní sú neposlušní.
Nie je to tak dávno, čo sa stalo niečo, čo ma šokovalo najviac v histórii mojej práce v materskej škole. Pred pár mesiacmi prišlo do mojej skupiny dievčatko, celé milé, upravené, milé a dobre vychované.
S nikým sa však nerozprávala a nikoho k sebe nepustila. Spriatelila som sa s ňou len vďaka svojim bohatým skúsenostiam s prácou s deťmi.
Volala sa Irina. Jej rodičia sa s ňou nehrali a nerozmaznávali ju, ako to robili iní. Radšej sa zabávali, kým bola ich dcéra v škôlke, aby sa im nedostala pod nohy. Párkrát Irinu ani nevyviedli zo škôlky a ona sedela na schodoch, chudera, s nafúknutými lícami, v starom, ale veľmi úhľadnom kabáte. Z tej fotky sa mi chcelo plakať, tak som si ju jedného dňa vzala domov.
Celý večer sme volali jej rodičom, kým sme zistili, že je to zbytočné – zavesili nám. Niekoľkokrát dievčatko zostalo u mňa a na druhý deň ju rodičia vyzdvihovali zo škôlky neskoro, pričom sa ospravedlňovali, že podľa nich má škôlka možnosť nechať dieťa cez noc.
Keď mi došla trpezlivosť, začala som zbierať dokumenty, aby som Irininých rodičov zažalovala, zbavila ich rodičovských práv a vzala ju späť ku mne.
Prípad stále prebieha a ja neustúpim. Som si istý, že Irinu vychovám stokrát lepšie ako jej vlastní rodičia.