Môj sused sa nedávno dožil 90 rokov.
Niežeby som si s ňou bola príliš blízka, ale neboli sme si cudzie. Niekedy som sa zastavil, aby som sa porozprával so starou pani, milou, zaujímavou ženou. Tak sme sa začiatkom mesiaca rozprávali a dozvedel som sa, že Mária Petrovna oslavuje budúci víkend výročie. Samozrejme, nedostala som žiadne pozvanie na oslavu, pretože ľudia v tomto veku zvyčajne neoslavujú, ale už vtedy som vedela, že prídem s tortou a babičke zablahoželám.
Babička žila sama, jej manžel bol preč a deti sa odsťahovali. Rozhodla som sa, že neodídem príliš skoro, aby babička mohla oslavovať so svojimi deťmi, pretože tie sa, ako mi povedala babička, vídajú len zriedka. Takže keď som prišla do babičkinho domu, moje prekvapenie bolo ohromujúce.
Dom bol úhľadne uprataný, z kuchyne sa šírila vôňa čerstvého jedla a babička pokojne sedela na kresle a pozerala televíziu. “Všetci už museli odísť,” pomyslela som si a neverila som tomu, pretože by som si všimla niekoho auto.
Keď ma stará pani zbadala, rozžiaril sa jej úsmev, bolo vidieť, že je šťastná, že ju niekto prišiel pozdraviť, v očiach mala ľahké slzy a ja som si bol istý, že som prvý človek, ktorý ju dnes navštívil. Bolo mi starej pani tak ľúto, že som sa rozhodol zostať ešte chvíľu, lebo podľa stola v jej dome som videl, že očakáva ešte veľa hostí.
Sedeli sme tam, stará pani ma pohostila a neskôr som sa dozvedela, že jej nikto z detí ani vnúčat ani nezavolal, aby jej zablahoželal. Ani som nevedela, čo mám povedať, bolo mi jej tak ľúto a bolo vidieť, že ledva zadržiava slzy. Zo všetkých síl som sa ju snažila upokojiť, ale bolo zjavné, že jej duša trpí. V tú noc som dlho nemohla spať.
Nedokázal som pochopiť, ako je možné, že som bol v deň voľna taký zaneprázdnený, že som ani nepoblahoželal mame a babičke k ich výročiu. Nezabúdajte na svojich rodičov, častejšie im volajte, navštevujte ich, vždy na vás čakajú. Páčil sa vám článok? Zdieľajte na Facebooku
