“Idem do svojho domu, deti, nebudem vás rušiť. Chcem ísť domov. Stále sa prechádzam, trochu si užívam,” povedala raz Praskovija. Bola si istá, že deti ju nepustia, že ju presvedčia, aby zostala. Ale oni… “Pôjdem do svojho domu, deti, nebudem vás rušiť. Chcem ísť domov. Stále sa prechádzam, trochu si užívam,” povedala raz Praskovija. Bola si istá, že deti ju nepustia, že ju presvedčia, aby zostala. Ony to však prijali pokojne, odviezli matku na farmu a sľúbili, že ju budú navštevovať. Na sľub rýchlo zabudli.
Cudzí ľudia sa jej ujali, rozprávali sa s ňou, kŕmili ju, ale jej vlastné deti ju nenavštevovali. Teraz, keď jej deti vyrástli, žije sama v chatrči na okraji dediny. Opakovane spomína, ako ťažko pracovala, aby zarobila kúsok chleba pre svoje deti.
V tom čase stavali diaľnicu do dediny. Túto ťažkú a dôležitú prácu vykonávala veľká skupina ľudí, ale žien bolo málo. Musela si kúpiť topánky a kabát. Šla domov pešo, prekonávala strašnú únavu – necítila ruky ani nohy, musela sa venovať domácim prácam, ešte navariť a na svitaní musela podojiť kravy na kolchoze. Ale všetko išlo dobre, všetko vydržala kvôli svojim deťom.
A keď deti vyrástli, dala im všetkým krásnu svadbu. Deti odleteli a jej dom osirel. Každý deň ich hľadala, čakala na ne, ale dvere jej starého domu sa otvárali čoraz zriedkavejšie. Vedela na minútu presne, kedy príde autobus z okresného centra. Praskovia vychádzali k bráne v predstihu a čakali – možno tentoraz bude mať šťastie.
Pripravila si aj nejaké dobroty: vajíčka, čerstvé mlieko, kyslú smotanu. Kravu som držal tak dlho, ako som mohol. Všetko pre deti. Keď Praskoviju začalo bolieť, deti si ju striedavo brali k sebe domov. Žena mala pocit, že ju nepotrebujú – zostávala u jedného z nich, potom u druhého a oni si ju odovzdávali ako ťažké bremeno. Nemala pocit, že je doma, a bola ešte osamelejšia ako na statku.
Paraska bola v dome osamelá, dva dni sedela sama a potom si vzala prútik a išla do dediny. Ľudia ju prijímali, rozprávali sa s ňou, kŕmili ju. Ale Praskovia zo všetkého najradšej navštevovali Halynu. Jej dom bol na okraji dediny a samotná Halyna bola veľmi priateľská žena. Jedného dňa však mala zlú náladu; keď vo dverách uvidela Parasku, v duchu si povedala: “Teta Paraska, nemám na teba čas. Choď za svojimi deťmi, máš ich veľa…” Praskovia to nečakali a ona sa otočila späť na dvor: “Je mi to ľúto, je mi to ľúto, dcéra. Rozumiem…”
Halyna okamžite oľutovala svoje konanie, ale potom sa ubezpečila, že večer prinesie babičke koláče. praskovia kráčali domov, oči sa jej zalievali slzami, nič nevidela ani nepočula. Zrazu počula zvuk bŕzd a krik. Petro, ktorý vyskočil z auta, kričal a nadával. Starenka sa konečne prebrala a uvedomila si, že stojí uprostred cesty, ktorú kedysi vlastnými rukami vydláždila. Nevidím, kam idú moje nohy. Nechcela som vám ublížiť.” Stará žena sa triasla. “To je v poriadku, to je v poriadku, upokojte sa,” povedal muž a zadržiaval slzy. Poznal úbohú ženu a dobre poznal jej životný príbeh.
Pri pohľade na Parasku ľudia viackrát povedali: “Boh ťa ochraňuj, aby si sa toho dožila – aby si vychovala šesť detí a v starobe zostala sirotou.”
