Teraz mám 24 rokov a študujem za diplomata. Ale keď som mal 10 rokov, v mojej rodine sa stala nepríjemná situácia. Otec moju matku dlhodobo podvádzal a v istom momente sa zbalil a odišiel za ňou. S matkou sme zostali sami a ja som sa vtedy veľmi bála. Chýbal mi otec. O mesiac neskôr sa objavil so svojou novou manželkou a žiadal od mojej mamy podiel na byte. Podľa zákona mal dostať jednu izbu.
Rozhodol sa svoj podiel predať. Bolo mu jedno, s kým bývame vedľa, otca som nepoznal. Veľmi sa zmenil, keď žil s touto ženou. Mama na rozdiel odo mňa brala situáciu pokojne. Keď prišla kupkyňa izby a naša budúca suseda, všetci sme stáli na chodbe a čakali na ňu. Mama sa rozprávala s otcom: “Mal by si sa hanbiť, na kúpu tohto bytu si neminul ani cent a žiadaš podiel. Je ti jedno, s kým tvoja dcéra býva.”
– Prečo by som sa mal hanbiť, podľa zákona musím mať podiel na byte. To je všetko. – O akom svedomí to hovoríš? Potrebujeme peniaze na kúpu bytu. Zobuď sa, hlupák, v 21. storočí neexistuje svedomie,” povedala rozhorčene otcova priateľka. Chcela som sa na ňu vrhnúť a poškriabať jej tvár. So susedom sme mali šťastie.
Varja bola o 10 rokov staršia ako ja. Pomáhala mojej mame s domácimi prácami a stali sme sa rodinou. Rada som sa s ňou rozprávala po škole, rozoberali sme chlapcov, nové televízne programy, hovorili sme o všetkom. Takto sme žili nasledujúcich 6 rokov. Počas tohto obdobia si Varja našetrila na vlastný byt a moja mama si našetrila na kúpu svojho podielu v našom byte. Varja sa odsťahovala, ale stále sme v kontakte.
O rok neskôr sme sa dozvedeli, že môj otec zomrel. Nebol som smutný, bolo mi to jedno. Nevidel som ho viac ako sedem rokov. Matka mi povedala, že teraz by podľa zákona mala ¼ podielu bytu, v ktorom žil môj otec so svojou novou manželkou, pripadnúť mne. Išiel som pripraviť dokumenty. Predtým, ako sme išli do advokátskej kancelárie, sa otcova manželka rozhodla so mnou hovoriť: “Dievča, prečo sa nevzdáš svojho podielu?
Ty a tvoja mama ste neutratili ani cent, nehanbíš sa vziať si to, čo nie je tvoje?” – Podľa zákona áno. Otočil som sa a išiel do advokátovej kancelárie. Spísali sme všetky dokumenty a ja som predal izbu v jej byte. Nech zažije, aké to bolo pre mňa a moju mamu. Ako napísal Mario Puzo v mojom obľúbenom románe Krstný otec: “Pomsta je pokrm, ktorý sa má jesť studený”.
