Ľudia berú deti z detského domova, ale ja som sa rozhodol vziať niečiu babičku z domova dôchodcov.
V ten deň sa so mnou všetci príbuzní prestali rozprávať. Jediné, čo som od svojej rodiny počul, bolo: “Sú ťažké časy, život je dosť ťažký a ty si si priviedol do domu starú ženu!” Nikto nás už nenavštevuje. Rodina ma nepodporuje, posmievajú sa mi za chrbtom, hovoria, že som sa zbláznila, ale je to tak.
Každý si berie deti z detského domova, ale ja som sa rozhodol vziať niekomu babičku z domova dôchodcov. Nikto z mojich priateľov ani susedov môjmu rozhodnutiu nezatlieskal. Všetci mi krútili prstami na spánku a hovorili: “Sú ťažké časy, život je dosť ťažký, a ty si prijala do svojho domu príživníka!
Som si však istý, že som urobil správne. Je to môj život a ja sa musím rozhodnúť tak, ako je to pre mňa najlepšie. Je však smutné, že moji príbuzní sa ku mne začali správať inak, akoby som od nich žiadala peniaze alebo pomoc. Od nikoho si nič neberiem.
Žili sme spolu: ja, moje dve dcéry a moja matka. Žiaľ, pred ôsmimi mesiacmi moja mama, ktorú sme všetky veľmi milovali, zomrela a zostali sme len my tri. Počas týchto mesiacov sme si s dcérami uvedomili, že máme ešte veľa energie a času, ktorý môžeme venovať pomoci niekomu inému. Mal som blízkeho priateľa zo strednej školy, ktorý si v čase, keď som mal 30 rokov, namiesto budovania rodiny a kariéry jednoducho zničil život.
Najsmutnejšie na tom je, že žil tak, ako keby chcel matkin dôchodok, a keď mu ho prestala dávať, jednoducho ju dal do domova dôchodcov, keď jej predtým nejakým zázrakom zohnal byt, a peniaze vyhodil do kanálu. Niekoľko rokov si žil pohodlne, nič si neodopieral, a potom peniaze došli a on si na mamu nespomínal, bola mu ľahostajná, dokonca ani nevedel, či ešte žije. Tetu Rayu som poznal od detstva, rovnako ako ona poznala mňa. Raz za mesiac sme ju s dcérami navštevovali a nosili jej všelijaké dobroty.
Teta Raya sa tešila z našich návštev ako malé dieťa, pretože nikto iný k nej nechodil. Dcéry na môj nápad reagovali veľmi pozitívne a najmladšia Svetlana, ktorá má teraz 5 rokov, kričala od radosti: “Hurá, zase budeme mať babičku!
Ale ani si nevieš predstaviť, ako teta Raya reagovala na môj nápad! Tak dlho plakala od radosti, že som ju musela upokojovať. Teraz sú to už takmer dva mesiace, čo žijeme s babičkou
Rayou od srdca k srdcu. Všetci ju máme radi a ona má rada nás. Nedokážeme však pochopiť, ako je možné, že naša babička, ktorá je v ôsmom desaťročí života, má toľko energie.
Veď každý deň vstáva o šiestej ráno a my sa budíme na vôňu čerstvo upečených palaciniek alebo lievancov. Robí všetky domáce práce, hoci ju o nič neprosím; umýva riad a varí nám chutné jedlá. Dáva mi celý svoj dôchodok, aby som si mohla kúpiť jedlo a zaplatiť komunálne poplatky, pretože ona nemôže chodiť do obchodu, je to pre ňu ťažké. A moji príbuzní ma dokonca prestali navštevovať. Zdá sa, že ma všetci odmietli, a pritom som nikomu nič zlé neurobil.
