S bratom sme zdedili po babičke takmer rovnakú sumu peňazí, ktorá bola dosť vysoká. Rozhodli sme sa ich minúť rôznymi spôsobmi. Ja som pridal časť svojich úspor a kúpil som si pekný dvojizbový byt.
Môj brat išiel na dovolenku so svojou priateľkou, zasypal ju drahými darčekmi, chodil do reštaurácií a zorganizoval drahú svadbu. Lenže jeho priateľka mu tesne pred svadbou dala kopačky.
Teraz si prenajíma izbu v biednej ubytovni. Nedávno sa celá rodina zišla na oslave otcovho výročia. Počas oslavy začali moja matka a otec nariekať nad tým, že môj brat žije v takých hrozných podmienkach.
– “Keď si na to spomeniem, vháňa mi to slzy do očí. Želám si, aby sme ťa s tvojím otcom mohli vziať k nám domov. Náš byt je veľmi malý,” povedala mama a pokrútila hlavou. – “To je v poriadku, mami, chápem, že nemôžeš, ale čo tvoja sestra?” – opýtal sa môj brat. Pokojne som dojedal šalát, keď sa na mňa s očakávaním pozrelo niekoľko párov očí. Takmer som sa rozosmiala nad tou pozornosťou.
– “Čo?” Najprv som nechápala: “Myslím, že je nespravodlivé, že ty máš vlastný byt a ja bývam na internáte. Nechaj ma bývať u teba.” – povedal môj brat vzdorovito. Mama a otec súhlasne prikývli. Moje obočie sa pochybovačne zdvihlo.
– “To myslíš vážne? Ty, Sláva, si mal rovnaké možnosti kúpiť si byt ako ja, ale rozhodol si sa minúť svoje peniaze inak. Je to moja chyba? Nemôžem a nechcem ťa pustiť do svojho bytu. Som úplne šťastná, že žijem sama.
Je mi ľúto, ale nie som zodpovedný za neuvážené konanie tohto mladého muža. Moja mama a otec sa začali veľmi hnevať, že vôbec nechcem bratovi pomôcť a že som bezcitný. Mali to proti mne. Je mi to jedno, pretože si myslím, že v tejto situácii mám pravdu.
