“Bolo mi to ľúto, ale taký je život. Nikto si nenecháva roztrhané papuče, vyblednuté svetre, rozbité haraburdy a deravé hrnce. Použité, nepotrebné a prekážajúce veci sa musia vyhodiť. Možno by to malo byť s ľuďmi inak, ale nemusí…
Načo je svetu taká príťaž?” Možno keby som mala majetok, dom alebo aspoň byt a peniaze na účte, možno keby som vo svete niečo znamenala, písali by o mne farebné noviny… Potom by asi boli milšie k starej žene, ktorú milostivo nazývajú “teta”.Pravda je však taká, že pre nich žiadna teta nie som.Štyridsať rokov som v tejto rodine pracovala ako hospodárka, slúžka, pani pre všetko.
Takto ma predstavili svojim priateľom. Nevadilo mi to: napokon, prala som, varila, upratovala, starala sa o deti a starala sa o záhradu, takže to všetko sedelo. Pravda, moja rodina bola vzdelaná, známa, v centre pozornosti, obklopená množstvom známych a priateľov. Raz za mesiac sme usporadúvali veľké večierky. Vtedy ste museli zarobiť veľa peňazí, ale dlho som si vystačil sám. Až teraz, pred niekoľkými rokmi, mi pomohol niekto najatý z reštaurácie. Každopádne, tieto plesy už nie sú také honosné a časté… Všetko sa zmenilo. Deti vyrástli a presťahovali sa po svete. Majú vlastné rodiny, prichádzajú zriedkavo a potom nemajú čas sa so mnou rozprávať. Kedysi to bolo inak.
Mama a otec boli večne zaneprázdnení alebo na cestách, takže malé deti sa držali mojej sukne. Boli to krásne časy!Obaja sa mi zverili a ja som mlčal ako hrob.Vedel som o všetkom. Zverovali sa mi so svojimi problémami v škole, s prvými láskami, so sklamaniami, s problémami, so sklamaniami, s neúspechmi pri plnení predsavzatí a s kopancami od života.Nechceli odo mňa radu. Stačilo im kričať, plakať, sťažovať sa… Potom si utreli usmrkané nosy a začali znova. Nikdy som ich neodkopol, nikdy som ich nedal preč.
Ich tajomstvá do mňa padali ako studňa. Nikdy neskrátili vzdialenosť Naposledy si Patricia tak veľmi zúfala v mojej kuchyni, keď jej krásny, bohatý manžel žiadal rozvod. Nevedela som, ako ju utešiť. Bola taká pekná, voňavá, elegantná, bál som sa ju objať, ale sama sa ku mne prilepila a ja som ju kolísal, akoby mala opäť päť rokov. S Konrádom to bolo ťažšie. Stal sa vážnym, strnulým, smutným. Vôbec sa nepodobal na toho roztopašného, živého chlapca, ktorého bolo všade plno a ktorému som vyprážala malinový džem, jeho najobľúbenejší! Keď prišiel naposledy, nabrala som si ich plný kopček a odniesla mu ich do pracovne.
– Teta,” usmial sa. – Takéto veci už nejem. Bohužiaľ… – Prečo? – Bol som prekvapený. – Je to zdravie samo o sebe – nie pre mňa, – vzdychol si. – Ďakujem pekne, že si spomínaš, ale odnes to preč, aby ma to nelákalo! Potom som si uvedomila, že má zdravotné problémy.
Preto vyzeral tak zle… – A staráš sa o seba? – Spýtala som sa znepokojene. – Je na teba tvoja žena dobrá? Miluje ťa – miluje peniaze, a pretože ja zarábam peniaze, tak miluje aj mňa,” odpovedal. – Myslím… že sa oňho stále bojím a mám strach. Niekedy by som mu najradšej zavolala, ale neodvážim sa… Čo ho bude otravovať stará teta. Nemá dosť starostí?Kým bol jeho milovaný jazvečík nažive, stále mu občas volal a pýtal sa naňho. Teraz už Niuńka niet, tak prečo by mal volať?
Aj ja som sa s tebou priatelil, hoci som vzdialenosť medzi nami nikdy neskrátil. Ani oni to neurobili. Boli ku mne milí, nezasahovali do chodu domu, určite kontrolovali výdavky, ale robili to diskrétne, nerobili si žiadne nároky. Dokonca mi dovolili prijať kňaza na vianočné koledy, hoci boli neveriaci.
Často mi tiež prinášali suveníry z rôznych zahraničných ciest: ružence alebo figúrky svätých. Aký som bol šťastný! Tento spoločný čas bol zosúladený a rušný. Bol taký zaneprázdnený, že ani neviem, kedy uplynul. Zrazu som sa prebudil ako zo sna a zistil som, že po toľkých rokoch mám veľmi málo práce. Napríklad takmer vôbec nevarím, pretože nie je pre koho. Pani a pán vlastne žijú oddelene, každý vo svojej polovici domu. Málokedy jedia spolu, možno na Štedrý večer a keď má prísť niekto naozaj dôležitý. A okrem toho, dáma je neustále na diéte a pán sa stravuje mimo domu.
Na záhradu si najali špecialistu na zeleň. Nebudem hovoriť, že vie svoju prácu, takže záhrada je krásna a udržiavaná. Nemá však moje záhony, len rovné cestičky vysypané bielym štrkom a kúskami kôry.
Tým mi však odpadla ďalšia povinnosť, takže sa vlastne motám okolo domu a mlátím papuľu.Dokonca na veľké upratovanie prichádza upratovacia firma. Umývanie okien, šampónovanie kobercov a leštenie parkiet je ich práca, hoci som to kedysi zvládal sám. Chcela by som mať svoj život.
Preto ma ani neprekvapilo, keď si ma pani zavolala do izby a povedala mi, že ma už naozaj nepotrebujú.” Marianna sama vidí, že práce je pre ňu čoraz menej, – začala. – Myslím, že aj pre Mariannu je to čoraz ťažšie. Roky letia, nemladneme, tak možno je čas dať si pauzu? Mlčím, lebo čo povedať? Jesť cudzí chlieb nie je môj spôsob!
Ak pre mňa nemajú prácu, je lepšie odísť. Pred niekoľkými rokmi ma poistil štát, platil za mňa poistné, takže som sa nemusela báť, že zostanem bez pomoci, ak ochoriem a môj zdravotný stav sa začne zhoršovať. Aj psychické zdravie… Niekedy sa mi ráno vôbec nechce vstať z postele.Našťastie som si odložila aj pár drobných, pri skromnom živote by mi to malo stačiť! Tak som sa spýtala, kedy sa budem sťahovať – no, to je ten problém,” povedala pani.
– Marianna vie, že s manželom vlastne žijeme oddelene a tento dom je pre nás príliš veľký. Našli sme si kupca… Chce tu bývať rýchlo, takže sa musíme aj my rýchlo odsťahovať. Čo na to Marianna, odpovedal som, že je to tak najlepšie. Sľúbil som, že sa hneď zbalím – nemám veľa vecí. Nábytok bol tvoj, takže si zbalím nejaké oblečenie a to je všetko. Dokonca si kúpil aj posteľnú bielizeň. Aj prikrývky… – No, áno,” priznala. – Marianna vlastne používala všetko. Nemyslím si, že jej to ublížilo, veď sa jej to nepočítalo do platu, všetko bolo zadarmo. Bolo by dobré, keby si Marianna našla niečo zariadené…
Treba hľadať, je tu veľa inzerátov. Zdá sa mi, že na Marianninom mieste by som sa jej spýtala, kam pôjde niekto, kto žil pod mojou strechou takmer pol storočia a zo dňa na deň o ňu prišiel, ale ona sa nepýtala. Povedala len, že pomôže so sťahovaním.
To znamená, že by zaplatila za odvoz batožiny.Poďakoval som mu a bolo mi to veľmi ľúto, ale taký je život. Nikto si nenecháva roztrhané papuče, vyblednuté svetre, rozbité haraburdy a deravé hrnce. Použité, nepotrebné a prekážajúce veci sa musia vyhodiť.
Možno by to malo byť s ľuďmi inak, ale po úvahe pripúšťam, že to tak nemusí byť… Načo je svetu taký balast? Moji rodičia to veľmi dobre chápu, možno by sme sa s nimi mali dohodnúť? Na chvíľu ma napadlo zavolať deťom, ale prešla som to, lebo prečo by som sa im mala vnucovať so svojimi záležitosťami?Okrem toho asi vedia, ako sa ich rodičia rozhodli?
Je nemožné, aby to nevedeli! Ľutujem niečo? Áno.Ľutujem, že som si nezorganizoval vlastný život. Myslel som si, že mám rodinu, ale mýlil som sa.Alebo možno áno, ale teraz ma táto moja rodina nechce….
