“- A viete čo, pankáči? – Nechal som sa oklamať. – Centrá sú pre starých rodičov a ja nimi ešte nie som. A dom je zatiaľ len a len môj. Ak ho niekedy prepíšem, bude to na Dorothy, nie na vás oboch, aby ste neplytvali tým, čo som za tie roky vybudoval. A teraz máš odtiaľto odísť. Nechcem tu lenivca, ktorý si neváži mňa ani moju dcéru.” Žil som pokojným životom. Samozrejme, chýbala mi zosnulá manželka a všetko mi ju pripomínalo, ale nejako som začal fungovať. A potom z ničoho nič prišla nejaká návšteva a chcela narušiť môj pokoj.
Nie so mnou, nie! – Ahoj, ocko – počul som v telefóne veselý hlas. Bola nedeľa, asi osem hodín ráno, a tento sa rozhodol vybrať si práve túto chvíľu, aby narušil môj pokoj. Kto?Vážený zať. Dlho som ho nenávidel a úprimne povedané, neviem, čo na ňom moja dcéra videla. Nadutý, hrubý, neustále na “nie”. No, ale dobre, možno je láska slepá a tak, takže som nezasahovala. A potom je tu tá vec s “otcom”!
Ja som nebol jeho otec, sakra! Viem, že takto sa oslovujú svokrovci, ale mňa to vždy rozčuľovalo. Stále som mu hovorila – ak musí -, aby ma oslovoval krstným menom, ale nie! Otec, srato!- Čo pre vás môžem urobiť, Zbyszek? – Snažil som sa byť priateľský – Dorota a ja by sme dnes mohli prísť k tebe, čo?Máme prípad, musíme sa porozprávať. Aha. Musíme sa porozprávať – takáto esemeska je vždy predzvesťou problémov. Ale faktom bolo, že som mal chuť vidieť svoju dcéru. Odkedy sa presťahovala do mesta, chodila sem len zriedka. A ešte menej často, odkedy sa vydala za toho blázna – Jasné, len vieš, je nedeľa. Najprv idem do kostola, potom na cintorín, – povedal som.
– Áno, samozrejme, viem, je to tradícia, – zašepkal znova. – Zastavili by sme sa okolo obeda, dobre? – Dobre, ale mám zvyšok vývaru na večeru a nič iné, upozorňujem ťa. – Dobre, niečo prinesieme. Ahoj – a to je všetko, čo som od neho počula.Keď som sa vyvalil z postele, začal som sa pripravovať na nedeľné ráno. Káva, sendvič, holenie, bunda a do kostola. A potom na cintorín porozprávať sa s mojou drahou Irenou a upratať lístie.
Je už jeseň, takže toho lístia muselo byť veľa. Okolo 13. hodiny prišla dcéra so zaťom Dorotka sa mi vrhla okolo krku, Zbyszek sa pokúsil o to isté, ale rázne som ho odstrčila a musel sa uspokojiť s podaním ruky. – Tak o čom ste sa chceli rozprávať? – spýtal som sa, keď sme si sadli ku káve a koláču, ktoré priniesli so sebou. – Lebo vidíš, ocko… – začal Zbyszek – Henryk.Toľkokrát som ťa prosil, aby si ma tak volal – a áno, áno, iste. Pretože vidíš, Henry… Ide o to, že som práve prišiel o prácu a… – Znova? – Vypadol som. – Aha, znova, znova.Pretože, viete, dnes vyhadzujú ľudí rýchlo… Také časy.
A tak sme si mysleli, že keďže Dorotka aj tak pracuje na diaľku a môj plat je preč, nemôžeme si dovoliť byt v meste, ktorý prenajímame… – No a?” – Ocko – tentoraz sa ozvala dcéra. – Môžeme na chvíľu zostať u teba?Ja pracujem, Zbyszek by mohol nájsť niečo v okolí. A celá hora je od mamy prázdna… Vieš… Ak mám byť úprimný, trochu som sa zarazil. Nie je tu pre teba žiaden alkohol, – povedal som, keď sa Zbyszek horlivo natiahol po poháre. – Ty predsa šoféruješ, zabudol si?” – “Ach, áno, samozrejme,” zamiešal sa – Musím si to premyslieť, – povedal som nakoniec. – Ale to je úplná zmena.Už som si zvykla na to, ako to je, a neviem… Neviem. – Pokojne premýšľaj,” povedala dcéra. – V tom prenajatom máme aj tak mesiac výpovednú lehotu, takže to nehorí. Ale bolo by to pekné.
Trochu by sme sa oddelili, možno by sme ušetrili nejaké peniaze a išli by sme opäť na vlastnú päsť. Ich návrh mi nedal spať celý večer Až som to asi prehnal s alkoholom, pretože na druhý deň ma hlava bolela ako čert. Ďalšie tri dni som bojovala so svojimi myšlienkami. Nakoniec som zavolala dcére – Zlatko, ak to tak veľmi potrebuješ, dobre.Len je to môj dom a moje pravidlá. A nechajte ho, nech sa s tým vyrovná – mám ťa rada, ocko, a ďakujem ti. Tak sa balíme a čoskoro tam budeme! – zvolala radostne. V skutočnosti som čoskoro videla, ako zastavili pred domom.Našťastie nemali veľa. Prenajatý byt tam bol kompletne zariadený, takže si priniesli len oblečenie, nejaké kuchynské spotrebiče a iné fičúrky. Povedal som, že si môžu vziať poschodie. Dom nebol veľký. Dole 3 izby a kuchyňa, na poschodí 2 – raz moja a manželkina spálňa a malá izba po Dorote. Celý deň sa zamestnávali.
Počul som, ako prestavujú veci, ako ich usporadúvajú. Dobre, ak ste povedali A, musíte povedať aj B. Ale ja som bol naštvaný už večer, keď sme si sadli k večeri, ktorú pripravila Dorota. – Otec… – začal Zbyszek a prešlo ho to, keď videl výraz mojej tváre. – Teda, Henryk… Vidíš, je tam veľa haraburdia a možno by sme sa ho mali zbaviť? – Haraburdie? – Spýtala som sa pokojne, hoci vo vnútri to vo mne už začínalo vrieť. – No, nejaké šaty, starý nábytok… – Tieto šaty patrili mojej žene, drahá, – odpovedal som tentoraz rozhodne. – A tento nábytok sme zbierali celé roky. Ako viete, Irena zomrela pred necelým rokom, takže momentálne neuvažujem o tom, že by som sa toho všetkého zbavil.
Ako som povedal Dorotke – môj dom, moje pravidlá. Chceš premiestniť nábytok. Keď budem pripravený, zbalím časť – ako si povedal – haraburdia. A teraz dobrú noc, – zabuchol som dvere, ako najsilnejšie som vedel.Zamkla som sa v spálni na prízemí, pretože som celý čas blúznila. Počula som len tlmené zvuky, či už to bolo upratovanie, umývanie riadu, alebo jej poznámky o tom, že by sa so mnou nemal takto rozprávať. Ale dobre, svitol ďalší deň a ďalší som driemal v záhrade, lebo už na jeseň tam bolo treba urobiť veľa práce. Dcéra strávila polovicu dňa pri počítači a pracovala.A toto?
Ležal. Pozeral televíziu. Pozeral na svoj telefón. Na večeru, ktorú Dorotka servírovala, sa láskavo prihlásil a pokračoval v leňošení. Večer sa medzitým zhora ozývali zvuky čoraz častejších hádok. Navyše, keď som jedného dňa vošiel do obývačky, videl som, že nábytok je poprehadzovaný.
– Čo je to? – spýtal som sa svojho zaťa, natiahnutý v kresle. – Pretože, vidíš. Takto je to lepšie, lepšie vidíš na televíziu a tak, – odvetil drzo. – Ako som ti povedal – môj dom, moje pravidlá. Môj nábytok a jeho usporiadanie. Musí sa vrátiť do pôvodného stavu a hotovo! – Zakričal som – OK, OK… – vzdychol si. – Starý pán – počula som, ako si ešte niečo šepká, ale už som nemala ani silu niečo povedať, ale po dvoch týždňoch som to už nevydržala a rozhodla som sa opýtať – Poď na prechádzku – povedala som dcére.
– Čo sa tam deje? – Ozval som sa, keď som videl slzy v jej očiach. – Viem, že to vždy môžeš povedať svojej mame, ale môžeš to povedať aj mne. Chvíľu teda mlčala a potom ma chytila za ruku a pevne mi ju stisla – Nie je to dobré, ocko… – vzdychla si. – Odkedy prišiel o ďalšiu prácu, nič nerobí, sama vidíš. Ja môžem, koľko môžem, ale viac už nezvládam. Navyše prinášam, varím, upratujem. A neustále hádky o dom… – Aký dom? – Bol som prekvapený. – Lebo, viete, on prišiel s… Nie, to by som nemal hovoriť…
– Povedzte mi, prosím… – Že by ste mali ten dom previesť na nás, my ho predáme a kúpime niečo v meste.A my vám ho vrátime do centra. – Čože? – Nemohol som si pomôcť, ale zasmial som sa. – To je všetko, – vzdychla si. – A toto je tvoj domov a domov tvojej mamy. A ty máš len 65 rokov, si zdravý, silný, žiješ tu odjakživa. A myslím, že by som zomrela, keby som ťa mala niekam dať.
Ocko, neviem, čo mám robiť… – rozplakala sa. – Áno, viem, že si raz povedal, varoval si ma, že si ho vždy nemal rád.Ale až teraz vidím, že… a už sa nemôžem pozerať… Najradšej by som sa s ním rozviedla… – Pššš, miláčik, teraz buď ticho, – objala som ju. – Porozprávam sa s ním, sľubujem. Ako som sa rozhodol, tak som aj urobil. Poslal som Dorotu na víkend do mesta za kamarátkou, aby si konečne oddýchla a aby som sa mohol porozprávať s tým baránkom. Objavil sa okolo siedmej večer a vylihoval pred televízorom ako zvyčajne. Prišiel som k nemu, vzal som ovládač a vypol zariadenie – ale čo, prečo! – rozohnil sa ako ohnivý muž. – V televízii bol seriál – No, je to preč, – zavrčal som. – Pozrieš si ho inokedy, ale teraz sa budeme rozprávať ako muž s mužom. Je najvyšší čas
– A s alkoholom?- Usmial sa – Tentoraz určite nie, – vyhlásila som rozhodne. – Sadni si ako človek a povedz mi, čo budeš robiť so svojím životom ďalej – No, ako čo? – prekvapilo ho to. – No, veď sme tu, žijeme tu… – Nezarábate ani cent, nehľadáte si prácu, živí vás manželka.Je to v poriadku? To je ten typ chlapa, ktorý si? – Ale to je len dočasná situácia. Snažím sa… – Čo je to?Ona upratuje, varí, pracuje a ty ležíš. – No, bolo by to iné, keby bol dom náš, vieš, otec, teda Henryk…
– Áno, ako to myslíš? – Tváril som sa, že o ničom neviem. – No, keby si ho napísal na nás, mohli by sme ho predať, kúpiť niečo v meste a možno aj uvažovať o dieťati? – Aha, a to je tvoj plán? A čo ja – No, vieš, sú také centrá…
– A vieš čo, pankáč? – Nahneval som sa. – Centrá sú pre starých rodičov a ja nimi ešte nie som.A dom je zatiaľ len a len môj. Ak ho niekedy prepíšem, bude to výlučne na Dorothy a nie na vás oboch, aby ste neplytvali tým, čo som za tie roky vybudoval. A teraz to najdôležitejšie – máte odtiaľto odísť.Nechcem tu lenivého človeka, ktorý navyše nemá úctu k cudziemu majetku.Dnes je piatok. Zbaľte si kufre a vypadnite odtiaľto, ale hneď. Pretože takto sa so mnou nehrá, moja drahá. Dorothy sa vráti v nedeľu. Ak ťa bude nasledovať, budem to rešpektovať, ale pochybujem o tom, pretože vidím, že aj ona toho má dosť. A nedovolím, aby sa jej niečo stalo.
Teraz je koniec. Nahor, tašku a zbohom! S buchnutím som zavrel dvere do izby, stihol som si len všimnúť, že má prekvapené oči. Zabarikádoval som sa vo svojej izbe a ešte chvíľu som počúval. Najprv sa ozval praskot otváraného piva a potom kroky na poschodí. Chvíľu hluk, kroky dole, zabuchnutie vchodových dverí, zvuk naštartovaného motora. A to bolo všetko, čo som z neho videl. Dorothy sa skutočne vrátila v nedeľu večer a ja som jej všetko povedala, pretože čo sa dalo skrývať.Rozplakala sa. Pukalo mi srdce, keď som videl jej utrpenie. Povedala, že si musí všetko premyslieť. Muž zavolal a zdanlivo sa ospravedlnil, ale ona bola našťastie neoblomná. Po týždni sa rozhodla a postúpila vec právnikovi. Zbyszek sa stále snažil. Raz dokonca prišiel s kvetmi. Dvere našiel zatvorené.
Rozhodli sme sa, že Dorothy zostane so mnou až do súdu. V týchto zvláštnych časoch to nejde tak rýchlo a dobre sme si rozumeli.Pracovala, niekedy pomáhala v záhrade, večer sme si sadli k večeri. Pri alkohole sme spomínali na staré časy, na moju mamu, na moje detstvo. Deň čo deň som videl, ako ožíva.
Začervenala sa, zaokrúhlila. Odkázal som jej dom. Po mojej smrti si s ním bude robiť, čo chce. Po roku už boli rozvedení. Zbyszek zmizol niekde v meste a nedal o sebe vedieť. Dobre mu tak. Vďaka nej som už nebol starý dedko. Začal som chodiť do šachového klubu, na plaváreň a do psieho výbehu.Spoznal som susedov a ich rodiny, ktoré sa za tie roky rozrástli. Rozprával som sa s nimi, venčil som ich psov, keď odchádzali, hral som sa s ich deťmi na ihriskách. Ba! Dorotka ma dokonca presvedčila, aby som išiel na miestny ples. Myslela som si, že je blázon, ale nechala som sa presvedčiť.
A čo? Začal som sa rozprávať s jednou pani, vdovou. Od slova k slovu a nechala sa pozvať na kávu. Dorotka bola nadšená – a mama? – Spýtal som sa raz v záchvate výčitiek – Tati, veď sú to už dva roky – zasmiala sa. – Aj ona by chcela, aby si sa pohol ďalej. Vždy pre teba chcela to najlepšie. Mne to nevyšlo, ale možno ešte nájdeš trochu šťastia. Sám si povedal, že nie si starý dedko.
Každopádne, ak máš pochybnosti, choď na cintorín a spýtaj sa jej! V nedeľu som išiel na cintorín – Irenka, lebo ja… – zašepkal som, pozerajúc na portrét na pomníku. A potom som počul tichý chichot, hoci vedľa mňa nikto nebol. Kdesi blízko jemne zašuchotalo lístie a vyšli slnečné lúče. Kdesi v hlave som počul jej smiech a hlas:”Ži, drahá, ži”. No, ja budem žiť. Idem sa zblázniť!
