“Uplynuli dva roky. Sedel som v kuchyni, keď zazvonil zvonček. Mark stál predo mnou s kyticou karafiátov. – “Myslel som, že ťa navštívim. Vrátil som sa z Londýna.” Marka som stretol v poslednom ročníku právnickej fakulty.
Po niekoľkých mesiacoch sme sa rozhodli spolu bývať. Bolo nám spolu dobre, priatelia nám závideli naše šťastie.
Podarilo sa mi urobiť si prax a zamestnal som sa v rastúcej právnickej firme.Marek čoraz častejšie spomínal na spoločnú budúcnosť. “Veď svadba by ti neprekážala v kariére,” argumentoval. “Prišli sme k záveru, že zásnuby oznámime na rodinnej oslave. Budúci svokrovci sa hneď spýtali, kedy môžu očakávať svoje vnúča, a mňa to zamrzelo. Z nepríjemnej situácie ma zachránila mama: “Ešte majú čas, poďme sa venovať prípravám svadby.” Moja drahá mama, vždy som sa na ňu mohla spoľahnúť, poznala moje ambiciózne plány. Nechcela som mať deti, bolo ešte príliš skoro.
Najprv moja kariéra a potom sa uvidí. Nechcela som opustiť prácu a trápiť sa s plienkami Naši rodičia sa sústredili na prípravu obradu. Marek všetko koordinoval, zatiaľ čo ja som sa vrhla do víru práce. Prijímala som čoraz viac práce, takže keď som prišla domov, myslela som len na horúci kúpeľ a posteľ. Jedného večera mesiac pred svadbou, keď sme ležali pritúlení k sebe, sa ma Marek spýtal:
– Si so mnou šťastná? – Samozrejme, hlupaňa – odpovedala som a pobozkala ho na nos – Napadlo mi, že keď sme spolu šťastní a čoskoro sa budeme brať, možno pôjdeme ešte ďalej a budeme mať dieťa….Tieto slová na mňa pôsobili ako terč. Začala som kričať, ako si to predstavuje: že teraz minimálne na rok všetko zahodím, len aby som sa zahrabala do plienok! Svadba je jedna vec, jednoducho akt, ktorý upevňuje náš vzťah, ale dieťa, to je kopa obetí a obmedzení!
Marek sa ma najprv snažil upokojiť, ale nakoniec sme obaja začali vyťahovať všetky nepríjemné veci a obviňovať jeden druhého. – Zdá sa, že tá svadba nie je dobrý nápad, – vytrhla som sa. – Ak sa nedokážeme porozprávať, ako môžeme spolu žiť? Nastalo hrozné ticho. Marek vstal a vyšiel zo spálne.
Pomyslela som si, že by bolo dobré dať si chvíľu na rozmyslenie v samote. Na druhý deň, keď som sa večer vrátila z práce, som premýšľala, ako sa mu ospravedlniť. Byt som našla prázdny, na kuchynskom stole ležal list s ospravedlnením. Drahá, potrebujem od života viac ako len blízkosť. Chcela som si s tebou založiť rodinu, byť opečovávaná a obklopená láskou. Po včerajšom rozhovore viem, že s tebou nemám šancu splniť si svoje sny. Je mi to ľúto, milujem ťa, zbohom.Môj svet sa zrútil, nevedela som, čo mám robiť, kde ho mám hľadať. Zavolala som svojim budúcim svokrovcom, vzlykala som do slúchadla a povedali mi, že nevedia, kde je. Ráno som zavolala do jeho firmy, kde mi oznámili, že Marek odišiel na zákazku do Londýna. Slúchadlo mi vypadlo z ruky.
Počul detský plač a odišiel Prešli dva roky. Sedela som v kuchyni, keď zazvonil zvonček. Predo mnou stál Mark s kyticou karafiátov – Myslel som, že ťa navštívim. Vrátil som sa z Londýna, môj otec je chorý – usmial sa – a pozvala som ho ďalej. Keď vošiel, počul detský plač, ktorý vychádzal z vedľajšej izby. Významne sa na mňa pozrel – Vidím, že ste si zariadili život. A máš dieťa. Škoda, že nie je so mnou. Prepáčte, prišiel som zbytočne, – odišiel a ja som zostal stáť ako omráčený. Chcela som mu všetko vysvetliť, ale keďže som predtým nenašla odvahu ani slová, aby som mu to povedala, ako som to mohla urobiť teraz?
Prešiel ďalší rok. Jedného dňa zazvonil telefón a ja som ho zdvihla. Počula som plačúci hlas Markovej matky. Zomrel jej manžel, a pretože som si získal ich náklonnosť, pozvala ma na pohreb. Na obrad som išiel spolu s malou Natáliou. Na cintoríne som oslovil Marka, aby som mu vyjadril sústrasť. Pocítila som jemný a teplý dotyk jeho ruky, až mi prebehol mráz po chrbte. Aj na neho zapôsobila táto blízkosť a cítila som, ako sa prebúdza z letargie a skľúčenosti.
Pozrel na Natálku a smutne sa usmial – Možno sa zajtra stretneme na káve, – požiadal. – Veľmi rád by som sa s tebou porozprával, dohodli sme sa, že ma navštívi okolo poludnia. Otvoril som dvere a hodil som sa mu okolo krku, objatie opätoval. “Musíš mať ťažké obdobie, viem, že si mal svojho otca veľmi rád,” začal som.
“Som smutný, ale tak to už býva,” odpovedal. dlho sme sa rozprávali o živote, jeho odchode. Rozprával mi o svojej práci v Londýne. Dotkli sme sa každej témy, ale obaja sme sa báli hovoriť o udalostiach, ktoré viedli k nášmu rozchodu. Marek sa napokon odvážil: – Vidím, že si sa rozhodla byť mamou. Tak veľmi som chcel mať s tebou dieťa, že som nevidel tvoje sny. Je mi to ľúto – Nemusíš sa mi ospravedlňovať… – Prečo si sa rozhodla stať matkou? – prerušil ju. – Je to náhoda alebo voľba? Nechcel si, aby som bol otcom? Do očí sa mi tisli slzy, pozeral som naňho a plakal som ako dieťa.
Chcela som mu povedať, ako veľmi ho milujem, ale slová ma uväznili v hrdle. Marek vstal a objal ma. Hladil ma po hlave, upokojoval ma a šepkal mi do ucha, že ma nikdy neprestal milovať, že na mňa myslí každý deň. – Je to tvoja dcéra – konečne sa mi to podarilo dostať z hlavy.
Teraz nás už nič nemôže rozdeliť. Cítila som, ako Marek napína všetky svaly, nepustil ma z náručia, na nič sa nepýtal. Trpezlivo čakal. Trochu som sa upokojil a po jeho odchode som mu povedal, čo sa stalo. Ako som o niekoľko dní neskôr v práci omdlela a po vyšetrení mi lekár povedal, že som v druhom mesiaci tehotenstva.
Aj keď som bola vystrašená, chcela som, aby mi bol nablízku, a tiež som mu vysvetlila, prečo som tak dlho odkladala povedať mu to. Stalo sa to preto, lebo spočiatku mi všetci hovorili, že Marek potrebuje čas a určite sa vráti. Tak som čakal a potom bolo pre mňa čoraz ťažšie prelomiť to, zavolať – ja viem, urobil som zle – kajal som sa – teraz to treba napraviť – usmial sa. – “Vezmeš si ma?” Celý večer sme sa k sebe túlili, hovorili sme o našich spoločných plánoch do budúcnosti, o tom, že nás už nikdy nič nerozdelí….
