S priateľom žijem už rok a pol. Ja mám 28 rokov a on 33. Zdá sa, že máme správny vek na založenie rodiny a detí, ale manželstvo a spoločná budúcnosť neprichádza do úvahy.
On už raz ženatý bol a nechce to robiť znova. Hovorí, že ma potrebuje lepšie spoznať, aby pochopil, či budem dobrá žena do domácnosti… Najprv som bola proti spoločnému bývaniu a “skúšobnému režimu”, ale keď som pochopila, že náš vzťah nechce rozvíjať inak, súhlasila som, že s ním budem žiť.
Mladý muž býva v byte, ktorý zdedil po svojom strýkovi. Nie je veľmi veľký, ale pre nás dvoch je úplne postačujúci. Predtým, ako sme sa nasťahovali, som vysvetlil svoju pozíciu: “Súhlasím, že s tebou budem žiť maximálne rok, a potom chcem počuť tvoje rozhodnutie – ak nie, rozídeme sa, aby sme nestrácali čas.” Súhlasil neochotne, ale svojím spôsobom.
Čoskoro dal výpoveď z vlastnej vôle. Bol som na jeho strane a snažil som sa mu pomôcť v núdzi, preto som sa rozhodol odložiť našu dohodu na lepšie časy.
Dokonca na ňu zabudol, stále si nenašiel stálu prácu, keďže v našom meste tento rok zavreli veľa podnikov. Chce pracovať len vo svojom podniku a nemá záujem pracovať ako taxikár alebo kuriér popri zamestnaní.
Všetky výdavky idú na moju ťarchu. Sotva stíham. Nakoniec musím platiť za služby, jedlo a iné nepredvídané výdavky. Myslí si, že milujúca žena by mala svojho priateľa podporovať a pomáhať mu. Ale on nie je ani mojím manželom a neviem, či ním niekedy bude. Môžete mi poradiť, čo mám robiť?
