S manželkou sme dlho žili v prenajatom byte. Nechceli sme si kúpiť byt online, pretože bol drahší a trvalo by dlho, kým by sme ho splatili. Cez deň som pracoval na stavbe a večer príležitostne v neďalekom obchode.
Moja manželka bola tiež doma s dieťaťom, vyrábala šperky z korálok na mieru, šila a vyšívala. Starala sa aj o domácnosť a dcéru.
Žili sme skromne a nedovolili sme si nič zbytočné. A nakoniec, po ôsmich rokoch, sme získali potrebné peniaze a kúpili štvorizbový byt. Pomalými krokmi sme sa približovali k nášmu vytúženému snu. Zrekonštruovali sme byt, nasťahovali sme sa a ja som konečne mohla v noci pokojne spať. Nedávno nás navštívil manželkin brat s rodinou.
Vždy žili v chudobe, v jednoizbovom byte a majú štyri deti. Všetkým dávame batoľatá po našej dcére, minulý rok sme pomohli ich synovi chodiť do školy a často im pomáhame s jedlom a peniazmi. Po niekoľkých dňoch pobytu u nás povedal, že by sme sa nemali nasťahovať do ich jednoizbového bytu, pretože máme jedno dieťa, a musíme im dať náš štvorizbový byt.
Oni majú veľkú rodinu a my malú. Najprv som si myslel, že stráca nervy, ale nie, myslel to vážne. Najprv som ich nechcel uraziť, hovoril som pokojne, vysvetľoval som im, že je to náš byt, že sme naň ťažko šetrili. Výsledkom bolo, že kultúrne im to všetko vysvetliť bolo nemožné. Po niekoľkých pokusoch som jednoducho ukázal na dvere.
Nadávali mi a vyzývali ma a ja som ich takmer vystrčila zo dverí. Odišli od nás nahnevaní a chudáci deti nechápali, prečo všetci kričia a hádajú sa.
Tak sme ich vyhodili z nášho domu. S manželkou sme sa rozhodli, že s takýmito nevhodnými príbuznými už nebudeme komunikovať. Namiesto toho, aby nám blahoželali a tešili sa z nášho šťastia, zorganizovali v našom dome jarmok. Byt sme si kúpili z poctivo zarobených peňazí, na všetko sme si šetrili, takže nikomu nič nedlhujeme.
