Už dlho som uvažoval o návšteve svojho syna a vnúčat vo Vroclave. Hoci toto mesto nemám rád, túžba po rodine vzala za svoje. Zozbieral som teda potrebné peniaze, kúpil si letenku a po niekoľkých hodinách cesty som bol na mieste. Vroclav ma privítal svojím ruchom, ktorý ma rýchlo dostal. – Ako môžeš žiť tak vysoko?
– Uvažoval som pri pohľade na panelák, v ktorom bývala moja rodina. Ale to bol len začiatok; v byte ma privítali moje vnúčatá – poklady, pre ktoré som priniesol konzervy z vlastného ovocného sadu. Najstaršie vnúča má sedem rokov a najmladšie štyri.
Večera so svokrou bola výborná a kúpeľ s morskou soľou – niečo nové pre vidiecku dušu, ako je tá moja. Tešila som sa zo života svojho syna, že sa mu tak dobre žije. Vnuci mali všetko, čo potrebovali, aby boli šťastní – plno hračiek, vlastné izby.Môj syn a nevesta vyzerali byť vo svojom krásnom byte šťastní.
Spýtala som sa syna, ako dlho môžem zostať, a dohodli sme sa, že u nich zostanem tri noci, aby som si mohla užiť svoje vnúčatá. Poskytli mi izbu najmladšieho chlapca, ktorý počas tohto obdobia zostal nocovať u svojich rodičov. Prvú noc som nemohol spať, a tak som sedel v tichu a meditoval. Zrazu som počul, ako sa môj vnuk rozpráva so svojou matkou a so svokrou.Vnuk sa pýtal mamy, kedy už konečne babička odíde, lebo mal už dosť mojej prítomnosti. Na čo mu snacha odpovedala, že musí vydržať a môže odpočítavať dni.
Keď som to počul, zlomilo mi to srdce. Nemohla som uveriť, že moja prítomnosť je pre nich takou príťažou, a v tú noc som už nespala.Ráno, tichý ako myška, som opustil byt.Osamelá cesta späť do dediny bola pre mňa ťažká… Bála som sa, čo povie manžel, keď zistí, že naša rodina sa neteší z mojej prítomnosti tak ako ja z toho, že som s nimi.
Doma ma čakali klebetné susedky, všetky tak túžili počuť, ako sa žije vo veľkomeste.S boľavým srdcom som im rozprávala o šťastnom živote svojho syna, o svojich vnúčatách, ktoré sú anjeli, skrývajúc pravdu o svojej bolesti – Prečo si sa vrátila tak skoro, Christine? – pýtali sa.
Smutne som sa usmiala a povedala som:”Pretože je to dobré všade, ale najlepšie doma”. A v srdci stále nosím bremeno, že moja prítomnosť nebola pre nich potrebná.
