“Viem len to, že som sa zobudila v cudzej posteli vedľa muža, ktorého som vôbec nepoznala. Bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som Macíka nepodviedla a určite by som to neurobila vedome.” Strávila som štyri hodiny v nákupnom centre a teraz mi padajú nohy.Jediné, o čom snívam, je, že si niekde sadnem a oddýchnem si.
Našťastie sa práve uvoľňuje stôl v cukrárni na medziposchodí, ku ktorému sa s úľavou dostanem. Po chvíli predo mňa čašníčka položí šálku kávy a wuzettu. V duchu si prezerám svoje nákupy: pre mamu parfum, pre otca knihu, pre dcéru teplákovú súpravu a plyšového medvedíka. Zostáva mi kúpiť posledný darček, špeciálny…
Pred rokom som podobnú dilemu nemala. Ale tiež som si vôbec neužil prípravy na Vianoce. Bolo to prvýkrát, čo som ich mala stráviť bez Macíka. Bola som vtedy opitá, nič si nepamätám. Vytvorili sme úspešné, milujúce manželstvo. Všetko zmenila jedna hádka – už si ani nepamätám, o čo išlo. Stalo sa to na karnevalovom večierku organizovanom spoločnosťou, v ktorej môj manžel pracoval. Urazený sa rozhodol vrátiť domov.
– Nebuď hlúpa,” namietla som. – Ak chceš, môžeš zostať,” pokrčil plecami. “Len aby si vedel, zostanem,” zakričala som za ním a zamierila k baru. Musela som toho veľa vypiť, lebo si z tej noci veľa nepamätám. Viem len, že som sa zobudila v cudzej posteli vedľa muža, ktorého som vôbec nepoznala. Bol to pre mňa šok. Nikdy predtým som Macíka nepodviedla a určite by som to neurobila vedome. Ale stalo sa to.
Čo najrýchlejšie som sa obliekla a utekala preč. Bolo svitanie a ja som doma dlho plakala, stála som v sprche a snažila sa zmyť zo seba špinu včerajšej noci. Ľahla som si do dcérinej izby, pretože som sa cítila nehodná spať v jednej posteli s manželom, ktorého som práve zradila. Keď som vstala, bol preč. Našťastie, pretože som sa naňho nemohla pozerať.
Celý deň som premýšľala, čo mu povedať. A ako to urobiť. Alebo je možno lepšie nehovoriť vôbec nič? Prišiel domov neskoro a bez slova začal baliť – Čo robíš? – Nepredstieraj, – povedal a ani sa na mňa nepozrel. – Celá spoločnosť šušká o tom, čo si včera urobila na večierku. Stála som skamenená a pozerala na manžela, ako hádže košele, kravaty a spodnú bielizeň do kufra. Nakoniec som nabrala odvahu, podišla k nemu a cez slzy zašepkala:
– Porozprávame sa – Čo mi chceš povedať? – Chladne sa na mňa pozrel. – Že to všetko nie je pravda? Nie je pravda, že ste sa opili, že ste sa na tanci nechali Christopherom ošahávať a že ste potom spolu išli von? No tak, povedz mi to! Jeho výkrik musel zobudiť Haničku, lebo som ju počul plakať.
– Nikam nechoď, – spýtal som sa. – Ale skôr ako som stihla dcéru upokojiť, zabuchli sa dvere. Vybehla som na schodisko a hystericky som volala: – Maciek! Maciek! Neopúšťaj nás! Odpusť mi! Prebral som sa, až keď som uvidel vystrašenú Haničku, ako stojí bosá na zľadovatenej podlahe. Potom som sa viackrát pokúšal skontaktovať s Macekom – bezvýsledne. Neodpovedal na moje telefonáty, textové správy ani e-maily.
Zistila som, že ho prepustili z práce a odišiel za bratom do Lodže. Raz týždenne navštevoval Haniju, ale nesúhlasil, aby som sa týchto stretnutí zúčastňovala. Samozrejme, občas sme sa rozprávali, ale išlo len o konkrétne dohody týkajúce sa malej, výživného alebo úradných záležitostí. Keď som začala hovoriť o nás, Maciek ma okamžite prerušil. Veľmi mi pomohlo, že som mala podporu rodičov.
V septembri išla Hanička do škôlky a ja som sa vrátil do práce. Neprestávala som myslieť na Macíka, ale musela som si nejako dať život do poriadku. Dostala som druhú šancu Ako mesiace plynuli, blížili sa Vianoce. Najradšej by som ich vôbec neorganizoval, ale nemohol som Haničku pripraviť o radosť z vianočného stromčeka, spievania kolied, vyhliadky na prvú hviezdu na oblohe a Santa Clausa. Na vianočnom stole som, ako si to vyžaduje tradícia, nechal jedno prestieranie pre nečakaného hosťa. V hĺbke duše som, samozrejme, dúfala, že týmto hosťom bude môj manžel. Koniec koncov, Vianoce sú časom zázrakov. Práve sme dojedali štedrovečernú večeru, keď zrazu zazvonil zvonček.
– Žeby to bol Otec Vianoc? – zažartovala moja mama – Santa! – Hania vyskočila zo stoličky a ponáhľala sa k dverám. – Miláčik, vieš, že nesmieš nikomu otvárať dvere, – zakričala som varovne a ponáhľala sa za dcérou. Bol to naozaj Santa Claus. Mal bielu bradu z vaty, veľký klobúk a dlhý červený kabát – Sú tu nejaké dobré deti?
– Ja som dobrá, – zapišťala malá a pre istotu sa schovala za mňa: – Ho, ho, ho! Priniesol som ti darček.” Podal Haničke škatuľu ozdobenú veľkou ružovou mašľou. – Zostaň – spýtala som sa Mikuláša, keď moja nadšená dcéra zmizla v izbe s babičkou. Macík chvíľu mlčal, akoby nad niečím premýšľal. A potom prehovoril teplým, emotívnym tónom, aký som nepočula už celé mesiace:
– Pokúsim sa. Minulé Vianoce boli najkrajšie Vianoce v mojom živote.Dostal som výnimočný dar: druhú šancu.” – Predvianočné nákupy? – Zo spomienok ma vytrhne známy ženský hlas. Je to Martyna, Macekova kolegyňa z bývalej práce. Neisto sa usmejem. Nevideli sme sa viac ako rok a pol, teda od tej… tej nočnej mory – Môžem si sadnúť? – spýta sa a bez čakania na odpoveď si sadne oproti mne. – Vyzeráš dobre. Ako sa má Maciek? Zrejme pracuje u konkurencie. – Áno, – odpovedám perfunktúrne. – Sme v pohode – počúvaj, Lidka, – Martyna zvážnie. – Rád ťa vidím, lebo… – odmlčí sa, akoby hľadala správne slová. – Mala som ti to povedať skôr – o čom? – Cítim, že mi začína byť horúco – o tom príbehu. Vieš, vtedy na večierku – Nechcem o tom hovoriť – Zdvihnem sa zo stoličky – Počkaj! – chytí ma za rukáv kabáta.
– Potom sa nič nestalo. Vieš, medzi tebou a Christopherom – začínam byť slabá. Zošuchnem sa na stoličku, aby som sa neprevrátila – Po novom roku odchádzal šéf z B-1 do dôchodku, – hovorí Martyna. – Na jeho miesto boli dvaja kandidáti: Maciek a Krzysiek. Krzysiek veľmi túžil po tomto povýšení a snažil sa nájsť spôsob, ako dať Maciekovi prasiatko… Takže to všetko bola Krzysiekova pasca Konkurent môjho manžela, ktorý bol svedkom našej hádky, vymyslel rafinovaný plán. Opil ma (čo nebolo ťažké) a potom ma začal baliť.
Robil to mimoriadne nátlakovo a dával si záležať na tom, aby mal čo najviac divákov. Keď som už takmer spala, vtiahol ma do taxíka a odviezol ma k sebe. A na druhý deň sa postaral, aby sa správa o tom, s kým som strávila noc, dostala k môjmu manželovi. Ponížený Maciek takmer okamžite rezignoval a ustúpil Krzysiekovi. – Intrigy sú intrigy, ale to nič nemení na tom, že som bola u neho a nič si nepamätám. – Nič sa nestalo, – trvá na svojom Martyna.
– Krzysieka poznám od vysokej školy a viem, že mi dôveruje. Raz mi v záchvate úprimnosti povedal o tejto akcii. Keď ťa uložil do postele, zamrmlala si, že chceš ísť domov k manželovi. Musel sa veľmi snažiť, aby ťa vyzliekol aspoň do spodnej bielizne. Okrem toho – odpusť mi tú úprimnosť – ale, povedal, nemá rád kostlivcov, ako si ty. Ešte nikdy mi kritická poznámka o mojom vzhľade neurobila také potešenie. Rozchádzame sa v dobrej nálade.Nemám pre manžela darček, ale viem, čo dostane odo mňa. Pravda.
