“Pozrel som sa na rozžiarenú tvár svojej vnučky a zmocnili sa ma emócie: >>Bože! Má pravdu! Nikdy som o tom takto neuvažoval, ale naozaj má pravdu! Nikdy mi nenapadlo, že je múdrejšia ako ja! Bojím sa, ale mám strašnú chuť urobiť, čo mi radí.” V obchode boli samé zrkadlá. Elegantné.Farebný. Zaplavený oblečením až po strop.
Prilákala ma k nemu pieseň Franka Sinatru, ktorá hrala z reproduktorov. Spoza pultu sa vynoril predavač, ktorý ma krok za krokom sledoval. V rohu sa dve znudené tínedžerky prehrabávali v kopách blúzok, sukní a nohavíc. Jedna z nich sa na mňa pozrela s ostentatívnym odporom a ja som odtiaľ utekala ako sprataná!Až pár blokov od nákupného centra mi povolilo hrdlo. “Čo je to za svet? – Pomyslel som si. – Nastal akýsi apartheid pre dôchodcov! To sa už všetci v tejto krajine zbláznili?”
Vlastne len čakám na smrť V byte som stála pred skriňou s veľkým zrkadlom. Dívala sa na mňa sivovlasá pani v sivom voľnom kabáte a čiernych poltopánkach z bazáru. Dokonca aj jej šál bol matne zelený, príšerná farba, ktorá zvýrazňovala jej unavenú pleť a smutné oči. Plecia mala pani zhrbené, baretku ako spálenú placku a roztrhanú tašku, dobrú akurát tak na nosenie zemiakov a iných karfiolov – Prekvapuje vás to? – Spýtala som sa nahlas.
– Vyzeráš ako chudobná stará dáma a išla si do obchodu pre mladých boháčov. Dostala si, čo si chcela! Do večera som sa preháňala po dome ako mucha v masti. Dokonca som ani nepozerala svoj televízny seriál, bola som taká nesvoja. Vzala som si prášok na spanie, ale aj tak som mala bielu noc. Až ráno som si trochu zdriemla….
Snívala som o zlatej pláži a modrom oceáne. Presne to som vždy chcela vidieť na vlastné oči. Bolo teplo, pokoj a cítila som sa šťastná ako nikdy predtým. V tomto sne som kráčal po členky vo vode a hľadal mušle na piesočnatom dne.
“Celý život som o tom sníval a konečne som tu,” tešil som sa v duchu a každú chvíľu som sa úplne bez námahy zohýbal. – Nerobím nič zvláštne a nemám výčitky svedomia! Je to skvelý pocit!” Nie je to hlúpe? Ráno sa mi nechcelo vytiahnuť nos spod teplej periny. Za oknom fúkal vietor, padal sneh, sivá obloha sľubovala, že toto nevľúdne počasie sa tak skoro neskončí. Prekvapilo ma, keď som počula zvonček: “Kto ma chce navštíviť v takej búrke?” – Pomyslela som si, prehodila si cez chrbát obnosený župan a vybehla do predsiene.
Vnučka, lebo to bola ona, mi z prahu dverí vysvetlila dôvod svojej návštevy: – Mama sa zbláznila, lebo od včera neodpovedáš na mobil. Batéria je vybitá, – klamala som, lebo mobil mi od včera ležal na dne kabelky a ja som sa ho neobťažovala zdvihnúť. – Zabudla som ho nabiť. Zuzka si ho pozorne prezrela – Si čudná, babka. Niečo sa stalo? Možno sa necítiš dobre – Nechcel som sa sťažovať, ale jednoducho som si nemohol pomôcť…
– Všetko je v poriadku! – vystrelila som z úst skôr, ako som sa stihla zamyslieť. – Život plynie a ja mám stále toľko nesplnených túžob, toľko nápadov a prianí! Som taká smutná, že už nič z toho nebudem môcť zrealizovať – Nemáš peniaze alebo čo – O to nejde. Niečo som si odložil na čierne dni, ale nebudem s tým hýbať. Vnučka mi zase položila tú hlúpu otázku: “Prečo?” – A keď sa stane nejaká choroba alebo niečo horšie, čo?
Tvoja mama ma predsa musí pochovať! Vieš, koľko to stojí – mama je poistená, otec tiež. Aj ty, babka, máš pravdepodobne nejakú poistku… Tak o čo ide? Šetríš si na to, keď odídeš, namiesto toho, aby si z toho mala úžitok, kým si tu! Pozrela som sa na rozžiarenú tvár svojej vnučky a prepadol ma šok: “Bože! Má pravdu! Nikdy som o tom takto neuvažoval, ale ona má naozaj pravdu!”. V šatníku visia elegantné šaty určené na môj pohreb.Stáli celé bohatstvo. Nikdy som si ho neobliekol, hoci boli rôzne príležitosti. Nie je to hlúposť? V spodnej bielizni som schovávala podprsenku, nohavičky a pančuchy dobrej spoločnosti. Nenosím ich každý deň, pretože nechcem míňať peniaze. Hodvábna spodnička mi hladí pokožku, je taká jemná a mäkká…
Prečo som si myslela, že bude užitočná, keď už necítim jej dotyk? Nie som hranatá hlupaňa?” – Babička, dôležité je len to, čo je tu a teraz. Neotravuj sa strachom z toho, čo bude. Užívaj si to, čo je! Susie má dvadsať rokov, hlavu celú v tenkých vrkočoch a nad obočím malú náušnicu. Je farebná a veselá. Študuje maľbu. Vraj má talent… Vždy som sa k nej správala ako k veľkému dieťaťu.Ani mi nenapadlo, že je múdrejšia ako ja! – Nie je na všetko neskoro? – Čo? Neskoro? Babička, o čom to hovoríš! – rozhorčená Susie.
– Ani neviete, koľko umelcov dosiahlo vrchol svojho talentu v zrelom veku. Sokrates, Goethe, Michelangelo, Newton až v sedemdesiatke ukázali svetu, kde zimujú raky! A ty namiesto toho, aby si sa tešil, že ešte chodíš, nariekaš a čakáš na smrť! To už naozaj nič nechceš?O ničom nesnívaš – chcem vidieť pyramídy na vlastné oči! – odvážne som vykríkol. – A katedrála v Barcelone. A ešte niečo, o čom snívam, ale hanbím sa to povedať…
– Pokračuj, babka! – Chcem sedieť pod palmou a piť z vysokého pohára s farebným dáždnikom. Ja viem, ja viem, je to strašný gýč – no a čo – staré dámy by mali chodiť na ranné a večerné bohoslužby! Hodí sa im to, nie drinky s dáždnikom – A myslím, že by bolo zábavné modliť sa vo všetkých najznámejších kostoloch v Európe. Ako na to – Len ako na to – Nájdite si spoľahlivú a dobrú cestovnú kanceláriu. Pozrite si ponuky, vyberte si zájazd a… vyrazte! – vyhlásila vnučka. – Ale predtým, babička, ťa vezmem ku kaderníkovi.
Už žiaden drdol! Akoby mi pri ramenách narástli krídla Bojím sa, ale mám strašnú chuť urobiť presne to, čo mi radí vnučka. Dokonca ani dážď so snehom za oknom sa mi už nezdá taký odporný. A akoby mi v žilách rýchlejšie kolovala krv… Opatrne si robím bilanciu.Na takúto cestu budem mať naozaj dosť, možno aj na viac ako jednu! A potrebujem vymeniť šatník. Našťastie je teraz toľko obchodov, že sa dá obliecť nie príliš draho a módne.
Čo keby som namiesto týchto zemitých beštií začala nosiť farebné šaty? Vytiahnem zo skrine podprsenku určenú na poslednú cestu. Je skvelá. Perfektne drží prsia, netlačí, nenaráža, nesplošťuje prsia.Už si ho nikdy nezoberiem. Potrebujem ho teraz. Konečne sa to ku mne dostáva! Eureka:
A byt musí zmeniť to a to. Prečo musím spať na tejto nepohodlnej, predpotopnej pohovke? Nedávno som videl super modernú posteľ s fantastickým matracom. Idem si ju kúpiť, rozhodnutie padlo. Áno, začína ma bolieť hlava z prebytku všetkých týchto myšlienok. Už siaham po prášku, ale keďže zmena je zmena! Čo sa týka počasia!
Urobím si turban z fialovej a zelenej šatky a idem sa prejsť. Využijem aj príležitosť pozrieť sa do neďalekého kozmetického salónu. Už dávno som to chcela urobiť, teraz sa na to odhodlám! Potom mi povedz, že babička dostala rozum A večer zavolám dcére: – Čo by si povedala, keby som ťa poprosila, aby si mi na narodeniny nekupovala žiadne darčeky? Len prispejem na sanatórium. Chcem ísť. Len do nejakého naozaj pekného – Mami, úžasné! – Počujem. – To je skvelý nápad – Len neplánujte žiadne renovácie v dohľadnej dobe – ťahám.
– Nebudem sa môcť starať o váš byt – prečo nie – nebudem tam. Budem sa chvíľu poflakovať po svete – To mi neurobíš! Posádka dostala príkaz a vieš, mami, ako na nich musíš dávať pozor! – Potom si vezmi v práci dovolenku. Veď je to tvoja rekonštrukcia. – A čo mám povedať? – To isté, čo ja… Že stavbárov treba strážiť a že tu nikto nie je. Tento argument mi dodal sebavedomie, aby som urobila správnu vec. – Ale oni vedia, že máme babku… – Babka tu nie je. Zmizla. Odišla. Utekla z domu. Je na obrovskom – to je hlúpe.
Neuveria tomu – Potom im povedz, že babička sa spamätala a čoskoro sa nevráti. Je to ďaleko, takže si budete musieť poradiť sami. Ale buď si istá, dcéra, že ti pošlem pohľadnicu z Barcelony!
